Krížne cesty. Ján Botto

otto

      Krížne cesty

      (Mať a dcéra, polnoc.)[1][2]

      Nič sa neboj, dcéra má!

      už je polnoc pred nama.

      Sadni ko mne a smelo

      podaj mi sem omelo;

      sem kohúta s vraželinou,[3]

      prach z deviatich cintorínov.

      Hromnicou už robím kolo:

      bude hneďky, čo nebolo.

      Neľakaj sa, dcéra má!

      mlynský kameň nad nama

      na vlase sa krúti, točí —

      len nezdvihni, milá, oči.

         Mamko, mamko, zle mi je!

         cítim kameň u šije!

      Nič to preto, dcéra má!

      ani nehni rúčkama —

      nech sa krúti, nech sa točí —

      nakríž ruky, prižmúr oči!

         Jajže, Bože!

         … Nevolaj!

      bo ťa zmiesi na koľaj;

      jedno jaj a jedno ach

      rozmelie ťa hneď na prach! —

      Tak! – vidíš? už zmizol kameň;

      teraz ide na nás plameň.

         Mamko, mamko, zle mi je!

         už mi plameň v tvár bije!

      Ticho, ticho, dcéra má!

      ani nehni očkama.

      Kto sa bojí, neobstojí;

      len si hor a len si blč,

      a ty, dcéra moja, mlč! —

      Hľa! vidíš? už plameň tam;

      ešte búrka príde k nám.

         Mamko! – skry ma, preboha!

         bo sa rúca obloha;

         okolo mňa blysk a huk.

      Dcéra moja, ani muk!

      Nech nad nama blýska, húka —

      nech pod nama zem sa puká:

      ty na mieste pevne seď,

      bo ináče skapeš hneď! —

      Tak! – len ešte zamálo —

      dobre! –  všetko prestalo.

      Dcéra moja – trpieť znáš,

      teraz všetko vidieť máš.

      I. zjav

      Pozri! – vidíš tú paniu?

      Podívaj sa len na ňu.

        Kto to, čo to, či to Víla?

        Dlhé šaty blyštia na nej,

        jakby boli z rosy rannej,

        jej krok ako let motýľa.

        To je krása, sedmikrása!

        zlaté vlasy až do pása;

        a tie líčka a tá tvár!

        jakby rajských ruží pár.

        Mamko, mamko – to Dodola![4]

        Ach, kebych ja taká bola! —

      Nepleť! – pozri lepšie na ňu,

      nepoznáš – Čachtickú paniu?!

      Hľaď len, spod tých krásnych bŕv

      čo to svieti?

        Bože, krv!

      Jajže! hajno vrán tu letí:

      „To krv, to krv našich detí!“

      Mamko, mamko! bráň ju, bráň —

      hladné vrany z všetkých strán.

      VRANY:

      „Skry sa bárs doprostried zeme:

      my ťa drápmi vyhrabeme!

      A čo v nebi budeš skrytá:

      pomsta naša dôjde i ta!“

      JEDNA Z VRÁN:

      Kde je mojich detí troje?

      Deti moje, srdce moje!

      Tys' ich materi vyrvala,

      zamkla do čierneho hradu:

      tams' vyliala ich krv mladú,

      v ich krvi si sa kúpala!

      Pozrite, tu na nej svieti —

      to krv, to krv mojich detí!

      Matka slepá, bez podpory

      pohodí do tvojho dvora,

      pohodí za krvou svojou

      do tvých zamknutých pokojov,

      brány i srdcia otvorí

      volajúci deti svoje:

      a ty – bez srdca potvora!

      vybehlas’ nato von z bálu,

      kríklas’ na psy – a psy tvoje

      roztrhali mať zúfalú.

      Neznalas’ citu ľudskosti,

      neznalas’, pekná tigrica:

      i my neznajme milosti!

      Hej, sestry – vrany a straky!

      zatnime do nej zobáky,

      pime oči, driapme líca

      a roznosme ju na kusy:

      kto ako žil, tak mrieť musí!“

        Mamko, mamko! – ach, môj Bože!

        Pomoc! – drobia ju na kusy!

      Darmo! – tej nik nespomôže:

      kto ako žil, tak mrieť musí.

      (Zjav uchodí.)

      II. zjav

       Kto to ide? ha! – mať moja!

      UMRLEC:

      „Pokoja hľadám, pokoja! —

      Ach! zabite ma z ľútosti!