.

>Martin Kukučín

      NEPREBUDENÝ

      Kapitola 1

      Na zemi leží Ondráš Machuľa, husár lenovský. Nie že by bol zabitý alebo ranený — vyvaľuje sa po pasienku, lebo nemá roboty. Telo jeho mŕtva hmota, znak života prezradzujú len nohy, postavené v krosná — svojím občasným lúpaním sa. Nedbá ani na muchy, ktoré naň bezočivo dotierajú a po tvári sa pasú. Tak dobre mu je odpočinúť si v dusnom úpeku: nevstal by ani za pol Lenovca, aby pretrhol svoje pohodlie. Užíva ho nie nepovedome, ale s lakotou, dychtivosťou. Pred zažmúrenými očami utvorí sa najprv malý, čierny bod, ktorý rastie, nabýva farieb, rozširuje sa na všetky strany. No jeden pohyb oka stačí, aby rozohnal prelud, ktorý hneď začne znova a stratí sa — Ondráš sníva. Kto by mu nezávidel? Nestará sa o ženu, o deti, o statok, o dom, o gazdovstvo — o nič. Tak mu je ako v raji.

      Je husárom; no nevidno koňa, že by sa pri ňom pásol, ani uniformy, že by zatušovala nedostatky, ktoré od matky-prírody pochodia. Miesto toho vidno po celom boku rozlezené jeho husi, vo väčších-menších kŕdľoch. Husacia respublika nechce husára uznať za svojho svrchovaného pána — len keď musí. No a on veru ani nepomyslí na to, aby im chcel bez poriadku vôľu lomiť: stálo by to mnoho práce, a výsledku by nebolo nijakého, Zavrátené husi o krátky Otčenáš rozliezly by sa zas po celom boku a husár mohol by zas zavracať.

      Nuž dobre má, keď sa vyvaľuje, to je i tak len jediná prednosť jeho stavu. Dosť sa natlčie po domoch sem a ta — keď je v poli, aspoň vtedy nech si pohovie. V dedine ho i tak socajú z kúta do kúta — všetkým zavadzia. Tu v poli nezavadzia nikomu, iba ak by tráve, na ktorej leží, že by jej odnímal svetlo. No do jesene — Bože môj — ešte i tá strata vynahradí sa jej.

      Ondráš Machuľa je veru biedny tvor boží. Kto len pozrie naň, musí ho poľutovať. Ako by Stvoriteľ chcel vzbudiť v ľuďoch obdiv, zasypúc ho všetkými nedostatkami. Hlava veľká, krytá ostrými vlasmi, ktoré svojou nepoddajnosťou ponášajú sa na zvieraciu srsť. Celo nízke, oči neobyčajne malé, lícne kosti vypuklé, nos rozpľaštený na kabáč a ústa široké. Postava malá, nevyvinutá, shrbená. Keď kráča, ruky mu vopred celembajú, ako cepy — celý človek málo ponáša sa na človeka. Ľudia s útrpnosťou hľadia naň a s istou šetrnosťou chovajú sa oproti nemu, ako malému, slabému dieťaťu. Len on sám nepokladá sa za mrzáka, spokojný je sám so sebou, nikdy nezareptal proti svojmu osudu a biede. Ba zdá sa, že sám seba pokladá za pekného, lebo často zastane na brehu močidla a márnivo prizerá sa do nečistej hladiny jeho. Vkus má, zná rozoznať pekné od mrzkého — no o svojej osobe predpojato súdi. Nuž, je človek.

      Rodičia jeho boli veľmi hodní lenovskí hospodári. Každý ich rád videl, ako hodných, snášanlivých ľudí. Nikto ani zlého slova o nich nevedel. I veľmi ich ľutoval každý, keď narodil sa im tento syn, Ondráš. V dedine začalo sa pošuškávať, že im ho striga vymenila za pekné, podarené dieťa. Iní zas vyčitovali šestonedieľke, že načo sa na jarmoku na opicu zadívala.

      Machuľa zúfal, jeho žena mala životom zaplatiť pohľad na vlastné dieťa. No, chudinka, oddala sa pokorne do vôle božej a s tým väčšou láskou privinula k srdcu dieťa svoje. Väčšmi ho milovala takto, ako keby bolo bývalo také, aké si ho predstavovala.

      Tým väčšmi odpadlo otcovi od srdca. On nemohol naň ani pozrieť. Zakaždým zamrelo v ňom srdce, trápil ho žieravý bôľ. Často sedel zadumeno za stolom, oprúc hlavu o dlaň, tvár zakalená zlými myšlienkami, zúfalstvom. Žena. neopovážila sa ho pýtať, čo mu je; dobre vedela, čo ho trápi. Raz osmelila sa mu povedať: „Jano, neželej si nič. To bola vôľa božia.“

      On pozrel na ňu tupo a do jeho hlasu zamiešal sa i tón hnevu, ktorého žena ešte nikdy nepocítila od neho. S tajeným bôľom vykríkol:

      „Ako by si neželel, keď mám nie dieťa, ale — Ach, čo“ — a máchol rukou — „to nie dieťa. Všetci ľudia smejú sa na mne — na očiach im vidno, ako sa radujú z môjho nešťastia. Dobre sa mi srdce nepukne. Radujú sa mi za chrbtom — myslia, že ja nevidím ďalej od nosa.“

      „Nik sa ti nesmeje — nie! Veď sú azda nie pohani, aby sa z tvojho nešťastia smiali.“

      Jano vypukol v zúfalý smiech.

      „Ha-ha-ha! Vraj nesmeje! Vraj nesmeje! Tebe dobre povedať, nesmeje, keď sa ani neukážeš medzi svetom — nesmeje. Šla by si len do poľa, ako ja, alebo ku kováčovi: veru videla by si, ako sa smeje! A oo by sa nesmial rodič, čo rná pekné dieťa, na rodičovi, čo má nepodarené! Bože, keby ja mal dieťa, ako som si žiadal! Ach...“

      Bolestný ston jeho otriasol celou dušou ženy. No vzmužila sa, podišla k nemu: znala ho ako dobrú, mäkkú dušu, prístupnú múdremu, láskavému slovu.

      „Vidíš, ja ho i takto rada vidím: veď predsa je len tvor boží. I ty privykneš k nemu, najtiaž ho vziať na ruky. Jano, probuj ... veď si mu otec...“

      „Nie, Zuza, nie! Choď — nemôžem. Vidí Boh i svet — nemôžem. Len pomyslím naň, a už dobre mi srdce nepukne. Ako by ho vzal na ruky? Bolo by azda lepšie, keby ho ani nebolo.“

      Zuza strnula, jej srdce zmietalo sa bôľom. Náruživým, mocným hlasom napomínala ho:

      „Nerúhaj sa Bohu, Jano! Dosiaľ sme len dobré veci prijímali od neho — a pre jednu zlú mali by sme sa mu už rúhať? Nie — čo na nás dopustil, budeme trpezlivo niesť.“

      „Ale všetky tie dobré veci sto ráz by opustil, keby sa toto nebolo stalo — sto ráz! Co mi je zo všetkého, že mám všetkého dosť, keď to nemám komu nechať?“

      „No, nám ľuďom sa nikdy nevyhovie. Keby sa ti teraz naplnila žiadosť a za to keby ti Boh odňal dom, pole, lúky, statok, živnosť, zdravie: povedz, či by si sa mu zas nerúhal, že ti je z pekného syna nič, keď mu nemáš čo nechať? Ja viem, že by si si zas žiadal, aby ti všetko prinavrátil, i syn aby bol taký ako dnes. Ľudia pozerajú vždy len za tým, čo nemajú. To, čo majú, nevážia si ani mak.“

      Jano bol premožený, nemohol odpovedať ani slova. Cítil, že žena má svätú pravdu a uhádla navlas, čo sa deje v ňom. No práve to ho dopálilo. Nemohol zniesť v tomto bode poučenia od ženy; k bôľu pridružila sa i urazená ňou pýcha jeho. Oko blúdilo nepokojne po izbe, prijalo výraz tvrdosti. Búšil dverami a rozčúlený, rozhnevaný odišiel.

      V krčme hľadal úľavu — po prvý raz.

      Už bola tvrdá noc, keď sa dotackal domov.

      Žena vlastným očiam neverila, že by to bolo možné — veď to je nie on, jej Jano. S utajeným dychom sledovala každý jeho krok. No on netrápil sa ani o ženu, ani o nikoho. Ustatý hodil sa za stôl na lavicu a šomral čosi nesrozumiteľného pomedzi zuby. Ševelil sa na svojom mieste, ale žiadaný spánok nechodil. Dieťa v plachte pohlo sa a začalo plakať. Matka hneď skočila k nemu a hľadela ho učičíkať.

      „No, čože nespíš? Ľahni a spi! Nech sa ziape, ak chce, i do rána...“

      „Ľahni si i ty, Jano. Už je noc.“

      „Ja? Oj, nie... nemám sna — tu mi je dobre... daj mi pokoj — oj, pokoj...“

      Ostatné slová povedal už z polosna. Jednou nohou stál ešte v skutočnosti, druhá kráčala tajinami ríše, vybájenej živou fantáziou. Ako by sa mu vysmievať chcela, pobúrená rodinným nešťastím a užitým nápojom, vykúzľovala mu sladké preludy, v ktorých povedomie vždy viac a viac sa tratilo. Z krásnych snov vytrhol ho výkrik dieťaťa, ktoré práve dnes nespokojne spalo. Jano skočil na nohy a poberal sa k žene. Čosi hrozného jej zašeptal. Ona s úžasom vykríkla:

      „Preboha, Jano! Choď — choď! Nevzťahuj ruky na pacholiatko!...“

      Jano podvihol dieťa z plachty a držal ho v náručí. No nedíval sa naň s láskou. Jeho tvár vyrážala skôr surovosť, jed, bôľ. Matka, tušiac nebezpečenstvo, skočila k nemu a vychytila mu ho z rúk. On sa potočil až k stolu, zadivený hľadiac za ňou: ona ako bola, prostovlasá, bosá, utiekla s dieťaťom k staršej sestre.

      Jano vyvalil sa na lavicu a spal až do bieleho rána. Keď sa zobudil, hlava bola mu ako prázdna — nepamätal sa na nič čisto, ale neprítomnost ženina a prázdna plachta, zavesená pod povalou, upravily jeho myšlienky do pravej koľaje. Ženy i dieťaťa