si to urobil?" Spýtal sa.
Argon sa usmial.
"Ja nie. To ty sám. Len som presmeroval tvoju silu."
"Ale ja nemám silu liečiť, "odpovedal Thor zmätene.
"Nozaj? " Odpovedal Argon.
"Nerozumiem. Nič z toho mi nedáva zmysel, " povedal Thor stále viac netrpezlivý. "Prosím ťa, povedz mi to."
Argon sa odvrátil.
"Niektoré veci sa musíš naučiť postupom času."
Thor si na niečo spomenul.
"Znamená to, že sa môžem pripojiť k Légii?" Spýtal sa vzrušene. "Zaiste áno. Veď keď dokážem zabiť Sybolda, tak sa dokážem presadiť aj medzi ostatnými chlapcami."
"Určite je to možné," odpovedal.
"Ale oni si vybrali mojich bratov a nie mňa."
"Tvoji bratia by nedokázali zabiť toto zviera."
Thor ostal zamyslene stáť. "Ale oni ma už odmietli. Ako sa môžem k nim pripojiť?"
"Odkedy bojovník potrebuje pozvánku? " Spýtal sa Argon.
Jeho slová zasiahli hlboko svoj cieľ. Thor cítil, ako jeho srdce zaplavuje nová nádej.
"Chcete povedať, že by som sa tam mal jednoducho ukázať? Nepozvaný?"
Argon sa usmial.
"Sám si si strojcom svojho osudu. Nie iní."
Thor zažmurkal a Argon bol preč. Znovu.
Ešte sa rozhliadal dookola, ale po druidovi ani stopa.
"Tu som!" Ozval sa hlas.
Thor sa otočil a pred sebou zbadal obrovský balvan. Z jeho vrcholu sa ozýval hlas a tak na neho okamžite vyliezol.
Keď vyšiel hore, ostal zmätený – nebolo tam nikoho.
Z tohoto miesta videl ďaleko ponad vrcholky stromov v Temnom Lese. Videl, kde Temný les končí, videl tmavozelený západ druhého slnka, aj cestu vedúca Do Kráľovho Dvora.
"Tá cesta by mohla byť tvoja," ozval sa hlas. "Ak si trúfaš."
Thor sa otočil, ale nič nevidel. Bol to len hlas, ozvena. Ale vedel, Argon bol niekde tam. A hlboko v sebe cítil, že mal pravdu.
Bez ďalšieho zaváhania Thor zliezol zo skaly a vyrazil lesom k ceste.
Rozbehol sa za svojím osudom.
KAPITOLA TRETIA
Kráľ MacGil – kus chlapa s hruďou ako sud, s hustou bradou a so šedivými dlhými vlasmi, ktoré lemovali široké čelo plné vrások - stál na horných hradbách svojho hradu, spolu so svojou kráľovnou. Pozorovali nádvorie kde vrcholili prípravy na veľkú slávnosť. Všade pod nimi a tak ďaleko kam len oko dovidelo sa rozkladalo dychvyražajúce mesto obohnané prastarými kamennými hradbami. Kráľov Dvor. Prepojené bludiskom kľukatých uličiek stáli v meste kamenné domy rôznorodého tvaru a veľkosti - pre bojovníkov, pre správcov, pre kone, pre Strieborných, pre Légiu, pre stráže, kasárne, zbrojnice, a medzi nimi stovky príbytkov pre obyčajných ľudí, ktorí sa rozhodli žiť vo vnútri mestských hradieb. Ulice tvorili spojnice medzi mnohoakrovými trávnatými pozemkami, kráľovskými záhradami a kameňom vyloženými námestiami so zurčiacimi fontánami. Kráľov Dvor bol budovaný svojimi vládcami po stáročia a bol na vrchole svojej slávy. Niet pochýb o tom, že teraz to bola najbezpečnejšia pevnosť v celom Západnom kráľovstve Prsteňa.
MacGil sa mohol pýšít najlepšími a najoddanejšími bojovníkmi, akých kedy kráľ mohol mať, a za jeho života sa nikto neodvážil na neho zaútočiť. Bol siedmym z rodu MacGil na kráľovskom tróne a už tridsaťdva rokov vládol viac než dobre. Bol to dobrý a múdry kráľ. Krajine sa za jeho panovania veľmi darilo. Zdvojnásobil veľkosť armády, rozšíril mestá, priniesol ľuďom prosperitu a nenašla by sa medzi nimi snáď ani jediná sťažnosť. Bol známy ako veľkorysý kráľ a ešte nikdy predtým ľudia nezažili také obdobie hojnosti a pokoja.
Čo, paradoxne, bolo presne to, prečo nemohol MacGil v noci spávať. MacGil poznal veľmi dobre históriu svojho rodu a vedel, že nikdy predtým nebolo také dlhé obdobie bez vojny. Už nepremýšľal, či bude nejáký útok, ale kedy bude. A od koho.
Najväčšia hrozba bola samozrejme spoza Prsteňa, z ríše divochov, ktorí vládli v odľahlých Divočinách, a podmanili si všetky národy za Kaňonom, mimo Prsteňa. Pre MacGila, a sedem generácií pred ním, Divočina nikdy nepredstavovala priamu hrozbu. Bolo to vďaka jedinečnej geografickej polohe jeho kráľovstva, ktoré v tvare dokonalého kruhu – prsteňa – bolo oddelené od zvyšku sveta hlbokým kaňonom míľu širokým, a chránené energetickým štítom. Z Divočiny mal len malý starch. Divosi sa snažil mnohokrát zaútočíť - preniknúť cez štít a prejsť cez kaňon, ale ani raz neboli úspešní. Kým on a jeho ľudia ostanú v Prsteni, nehrozí im nič.
To však neznamená, že tu nie je žiadna hrozba zvnútra. A to bolo presne to, prečo MacGil nemohol dlhé noci spávať. Tiež to bolo aj hlavným dôvodom osláv, ktoré sa v ten deň konali - sobáš jeho najstaršej dcéry. Dohodnutý sobáš, ktorý mal upokojiť jeho nepriateľov a udržať krehký mier medzi Východným a Západným Kráľovstvom Prsteňa.
Celý Prsteň mal v priemere dobrých 500 míľ a horským hrebeňom – Vysočinou - bol rozdelený na dve polovice. Na druhej strane Vysočiny bolo Východné kráľovstvo, ktoré vládlo druhej polovici Prsteňa. A tam vládli po stáročia ich súperi z rodu McCloud, ktorí sa vždy snažili rozbiť krehké prímerie s MacGilovcami. McCloudovci boli so svojou časťou nespokojení, nešťastní a snažili sa presvedčiť druhú stranu, že ich zem je menej úrodná. Tiež si robili nárok na celé pohorie Vysočiny, aj keď najmenej polovica patrila MacGilovcom. Tam neustále dochádzalo k malým pohraničným šarvátkam a väčšia invázia hrozila každým dňom.
Keď nad tým MacGil uvažoval, nazlostil sa. Títo McCloudovci by mali byť šťastní - boli v bezpečí vo vnútri Prsteňa, chránení Kaňonom, mali dobrú pôdu a nemali sa čoho báť. Prečo nemohli byť spokojní so svojou polovicou Prsteňa? Bolo to len preto, že MacGil posilnil svoju armádu tak, že po prvý raz v histórii sa McCloudovci neodvážia na útok. Ale MacGil bol múdry kráľ a cítil niečo na obzore. Vedel, že tento mier dlho nevydrží. Tak zariadil tento sobáš svojej najstaršej dcéry a najstaršieho princa z rodu McCloud. A teraz ten deň prišiel.
Keď sa pozrel dole, videl tisíce poddaných oblečených v pestrofarebných tunikách - zo všetkých kútov ríše, z oboch strán Vysočiny. Takmer celý Prsteň sa ocitol teraz vo vnútri opevnenia. Jeho ľudia sa na toto pripravovali mesiace, všetko muselo vyzerať prosperujúco a silno. Nebol to len svadobný deň. Bol to deň, kedy McCloudovci dostanú jasnú správu.
MacGil skúmal stovky svojich vojakov zoradených strategicky pozdĺž hradieb, v uliciach, pozdĺž stein. Bolo tam viac vojakov, než mohol niekedy potrebovať - a cítil sa spokojný. Bola to prehliadka sily a takto to chcel. Ale vo vzduchu bolo cítiť napätie, priestor bol nabitý emóciami, ktoré mohli každú chvíľu prerásť v šarvátku. Dúfal, že sa ani na jednej strane neobjavia horúce hlavy posilnené alkoholom.
Preletel pohľadom ponad miesta vyhradené na súťaže a miesta vyhradené na zábavu a premýšľal o nadchádzajúcom dni plnom hier, zápolení a osláv každého druhu. Bude to stáť za to. McCloudovci sa určite objavia s vlastnou malou armádou, a každý turnaj, každý zápas a každá súťaž bude mať význam. Stačí jeden prešľap a môže to skončiť bitkou.
"Môj kráľ?"