nosa nútený, pozdvihol ľavé rameno k ochrane tohoto, Hrabina vylúčil sa z úzkeho objatia a Kaňúra päsťou do brucha štuchnúc, povalil ho na zem.
„Vivat Matej, Hrabina zvíťazil!“ kričalo obecenstvo a obklopilo vo veselom ruchu nášho hrdinu, ktorý, potoky potu z čela si stierajúc, víťazne pozeral po vojakoch a vykrúcajúc fúz, pristúpil k starej babe, hroznovinu predávajúcej, dal si naliať i vypil pohár na slávu junáctva a na blaho mladej Sabíny.
Odporca jeho, neborák Kaňúr, medzitým sa bol zozbieral hore, a pomstu mrmlajúc, poberal sa, sprevádzaný smiechom druhých, k potoku, kde si začal vymývať poranený, krvácajúci nos, premýšľajúc o hanbe, teraz sa mu prihodivšej, a o budúcej pomste…
„Počkaj, psia krv slovenská,“ šomral sám v sebe, „dám ja tebe nosa, dám ja tebe Sabíny! Veď mi ho ty sadneš na lep i s tvojím slávnym panákom – žobrákom z Tábora. Čo ako sa na Drienok dostal, mňa zo služby za pár zlatých, čo som stranou položil, vypral! Hej, myslíte si, že som váš? Osli sprostí, nazdajú sa, že sa Kaňúrom volám a že kalich na huni nosím a že som sprostým vojakom – že k ich čriede patrím?! A Ritter von Habicht že je čo?!… Počkaj, perepúť husitská, príde na psov mráz! Na Hrachové Vlčúr, Ritter Wolfel, tu ja, Ritter von Habicht, na Balogu sám veliteľ Krahulec, Ritter Sperber! My traja dušou i telom grófovi Cilleymu oddaní prívrženci nemeckí máme túto českú a slovenskú háveď v pasci; a nech krásne Štajersko nikdy neuvidím, keď len jedna ujde z týchto bielych myší!“
Kým sa takto Kaňúr či – ako vidíme a ako sa sám nazýva – Ritter von Habicht oddával svojim pomstychtivým plánom, stála na planine kolo vatry hostina. Barance sa boli dopiekli, kaša dovarila – i hodovalo to všetko ozávod, zalievajúc smäd medovcom; a tí, čo mali groše, Sabíniným vínom.
„Chlap si, Matej!“ hovoril Kudlák a podával kus pečene Hrabinovi, ktorý i minulonočnou bitkou, i dlhou jazdou, i najbližšie prešlým pasovaním vyhladovaný nedal sa dva razy núkať, ale jedol, až mu len tak v ústach chrapčalo.
„Čo to za posolstvo od veľkomožného pána Jiskru?“ dozvedal sa starec. „Či hádam jeho milosť chce poctiť Drienčany svojou návštevou?… Či budú nové výpravy?“
„Hm,“ odfukoval Matej, „myslíte si, že som straka a že vám všetky tajomstvá našich veliteľov – pán boh ich živ! – vyrapocem? ,Jazyk na uzde!’ hovoril pán Jiskra, keď nás sem posielal – a ako viete, báťa Kudlák, takých pánov treba poslúchať! Ostatne, báťa, netrápte ma svojimi výzvedami, lebo bárs som akým junákom, také pletky ani len mne nezveria; i nech ma čert berie, ak viem, načo a s čím sme sem prišli. Ak vás dačo omína, spýtajte sa môjho nepremožiteľného rytiera z Tábora a nateraz z Drienku, ktorého – sto striel mu do duše páralo – minulej noci Rozgoň okaličil – ten vám snáď dačo pošepne o našom dnešnom príchode.“
Netrvalo dlho, i zavrešťali trúby, zahrmeli bubny – a slobodným ruchom tuvon k novej zámockej službe otužená vojenská chasa poberala sa pekným poriadkom za vysoké múry hradu.
Spadný most sa zdvihol; i bolo ticho, pusto všade tam, kde pred niekoľkými okamženiami bola trma-vrma, a ozýval sa huk a tresk vojenských ihier.
3. Posolstvo
Vo veľkom zámockom tereme v druhom poschodí sedel rytier Krask a otec Brožko za veľkým dubovým stolom. Chutne ujedali si oba z nastolenej diviny a popíjali si z dobrého vadnianskeho vínka. Očividome mizla na stole nahromadená potrava i ubúdal vo veľkom krčahu nachádzajúci sa nápoj. Ako rytier, tak i otec Brožko nedali sa veľmi núkať; veď sa už dávno tak nehostili!
Teremom prechádzala tretia osoba.
Hrdý jej krok, hladká nenútenosť v pohyboch, slovom, celé držanie sa muža poukazovalo s istotou na domášneho pána, na veliteľa zámku Drienčany.
Bol to skutočne Valgatha sám, hrdina našej rozpravy, ktorého z tejto príčiny i dľa zo vnútornej podoby, i dľa jeho vnútornej povahy a rázu mienime obšírnejšie opísať.
Valgatha mal v tomto čase asi päťdesiat rokov. Bol strednej, no plnej, svalovitej postavy. Obličaj mal otvorený, husté čierne vlasy pretkávané šedinami. Husté tmavé obočia, ktoré boli temer dovedna zrastené, dodávali mu dakéhosi zasmušilého výrazu. Tento výraz miernili jeho usmievavé, tu i tu ohňom brnkajúce oči, hladké vysoké čelo a rovný, útlej podoby nos, pod ktorým pečlivou rukou riadené čierne fúziská, splývajúce s takouže bradou v jedno, celkom zatieňovali jeho ústa. Kolo týchto pohrával si obyčajne horkoposmešný opovržlivý úsmev, čo Valgathovej tvári, ináč prívetivého pozoru, dodávalo dač tajného, dač odsocujúceho.
Ačpráve doma, predsa bol v úplnom vojenskom obleku, vynímajúc prilby, ktorá ležala na stole. Mohutné prsia prikrýval čierny vyleštený remeň; za drahým opaskom trčali na strieborných retiazkach pokvačkané nože, na ľavom boku sa za ním vliekla dlhočizná šabľa a na vysokých čižmách pripravené ostrohy hlučne štrngali za každým jeho krokom.
Valgatha bol najmilší podveliteľ Jiskrov, na všetko odhodlaný, vykonávajúci rozkazy svojho veliteľa navlas, bez odporu; pri tom všetkom bol človek chladnej krvi a rozvahy, kališník, oddaný dušou a telom husitizmu, žijúci a mrúci za jeho slávu a rozšírenie, junák osobnej hrdinskosti a zmužilosti podriadencom svojim prísny síce, lež spravodlivý veliteľ, majster v nečakaných útokoch a v použití dobytého víťazstva, taktiež v obrane zámkov, zverených jeho moci slovom, chlap a junák v opravdivom zmysle slova, na ktorého sa mohol Jiskra bezpečne spoľahnúť.
Súc od niekoľko rokov vdovcom, pečoval s neporovnateľnou otcovskou útlosťou o budúcnosť svojich dvoch dcér, strativších matku, z ktorých staršia, teraz asi šestnásťročná Milica prechádzala do kvetu mladosti, mladšia Želmíra však, asi osemročné dieťa, útly to púčok, bezstarostne trávila svoj mladušký život v detinských rozkošiach.
Priveľká otcovská láska a starosť o budúcnosť týchto devíc vyvinula vo Valgathovi, ináč mravnej povahy, náruživosť lakomstva a ziskuchtivosti, baženie po velikánskych pokladoch, k nadobudnutiu ktorých mu bol vítaný každý prostriedok, a tak i lúpežné výpravy.
Dôveru nemal v nikoho, vyjmúc asnáď otca Brožku, ktorého od detinstva ctiac, zasväcoval viacej snáď z obyčaje ako z obzvláštnej príchylnosti do svojich tajomstiev a plánov a jeho námietky a tu i tu hromženie proti jeho ziskuchtivosti, nemajúcej medze, prijímal so šetrnosťou a synovskou úctou. Ináč šiel svojou cestou, nedajúc sa zmýliť radami, výstrahami a vyhrážkami pekla a večného zatratenia, ktorými otec Brožko na neho dotieral.
Mravnú výchovu svojich dcér zveril bezpodmienečne na starého otcovského priateľa, ktorý, bárs mal svoje stále bydlisko pri kostole v osade, ležiacej proti zámku, predsa sa zdržoval obyčajne v zámku, zamestnaný najviac svojím vychovávateľským úkolom.
Po tereme prechádzajúci sa Valgatha zastal konečne pri stole a keď bol pripil na zdravie príchodzích, obrátil sa k mladému rytierovi, potľapkal ho po pleci i preriekol zvučným hlasom:
„Mirko môj, ako vidíš, u nás je všetko v poriadku. V páde nešťastného výsledku včerajšej bitky boli sme úplne prihotovení k vytrvalej obrane. Jeho milosť pán Jiskra žiada, aby sme zostali v tomto obrannom položení i naďalej. Píše mi, že onedlho sám k nám príde, a to v spoločnosti Pankráca[3] , Talafúza a Komorovského[4]. Huňadovi neverí. Tento velikán nezabudne na pomstu. Má nás v oku ako soľ, i nazdá sa, že sme nešťastím krajiny. Hja, darmo je, každý žije, ako vie a víťazstvo kalicha sa musí šíriť, a národ československý zveličovať. Či nie tak, otče Brožko?“
„Kto