Emigranti. Kubáni Ľudovít

kavetrou – vulgo, v krčmovej korheľni.

      Čo nás k tejto retiráde pohlo, uhádnete každý, komu je známe to porekadlo: „Bez penez do jarmoku nelez!“

      Korhelňa zdala sa prázdnou, mysleli sme teda, že sa nám spätkovanie vydarí bez toho, žeby to dakto spozoroval.

      Ale -človek mieni, pán boh mení.

      Ružan – ktorý ako merník, nasledovne i staviteľ, skúmal trochu dlhšie, ako to naše uskočenie požadovalo, smelú drevenú klenbu korheľne – veslujúc očami po sieni, zbadal niečo, čo ho prikovalo ku krčmovej dlážke sťaby klincom.

      Ja som už bol preskočil Rubikon, t. j. prah, nasledovne nevidel som nič.

      „Za mnou sa, Ružan, kým nás nik nebadá!“ súril som ho.

      „Oh, oh!“ znela jeho odpoveď tak clivo prednesená, že by polomŕtveho bola zvedavosťou naplnila.

      Pozriem ta dnu a ač cez zaprášené zelené okuliare -predsa vidím… áno, skutočne vidím úkaz a zjav vznášajúci sa v podobe bohyne Héby s pivovým pohárom oproti Ružanovi, užasnutému týmto ľúbym výjavom.

      Teraz som už i ja zastal na prahu dvier ako prikovaný. Fatálna situácia! Po slovensky: osudné položenie! Nevdojak pripadol mi na mysel' Buridanov osol, nachádzajúci sa v rovnakej vzdialenosti medzi dvoma viazaničkami sena, ktorý pretože sa ani k jednej ani k druhej dľa pravidla rovnakej príťažlivosti nemohol približiť – medzi oboma hladom zhynul. Tam pivo kredencované bohyňou – tu prázdny vačok – brrr!