s mladým sa večerom hrá dolinka mladá
a zora milý blesk láskave uspáva:
Cítim to, sladko mi doba táto hovie,
ale čo to za slasť? ktože mi odpovie?
A tichá noc mrakom svety naše kryje
a svetlá čarovné jasným nebom seje;
zrak môj sa do bleskov nebeských zavije
a celým sa srdcom sladký cit rozleje:
Hľadím, že snáď blesk ten na to mi odpovie,
čo v ňom oko moje teší? ktože ho vie?
Nad horou strašná vylietla čierňava,
hrmí, hromy bijú, blýska sa a leje,
utíchne; — od hory k druhej hore vstáva
dúha a slnce sa milé zas usmeje:
Oko moje v slze radostnej sa topí,
ale čo za radosť to? kto ju pochopí?
Pod lipou si pekná mladucha sedela,
spievala ľúbezne a vienočky vila,
tvár sa jej pod ružou červenou belela
a v oku sa hviezda ranná roziskrila:
V jej krásach sladko sa oko moje baví,
ale krásu tých krás ktože mi vyjaví?
Hviezdy
Vy kráľovské sestry na nebeskom poli,
v ktorej z vás bydlo si duša moja zvolí,
keď raz z týchto nízkych zakvitnutých hájov
ona preletí ta do nadzemských krajov?
Mlčíte? či význam vášho ligotania
slabosti ľudské snáď pochopiť mi bránia?
V predmetoch tých ľudstvo blaženosť si sníva,
ktoré mu zázračná tajomnosť ukrýva.
Jasné ste vy všetky, ako sláva jasné,
vo vás osláviť sa môžu duše krásne:
Oj, čo sa mi aspoň i vo dne nesmeje
blesk váš, svetlá moje, vy moje nádeje!
Prosba
Spievajže, sestra, spievaj mi, moja,
ale hlasom matky svojej,
mňa len slovenské hlasy ukoja,
tými dušu moju ovej!
Spievajže, moja, spievaj, oj, spievaj
o krásach rodného kraja
a zápalom tých krás porozhrievaj
chladnúce prsia šuhaja!
Spievaj mi, krásna, veď pekná si ty,
ako svit raňajšej zory;
svet mladý drieme v krásach zavitý
a v ľúbych spevoch hovorí.
Spievaj, zaspievaj, družička mladá,
oj, len dnes sme ešte mladí;
nebudeš spievať, keď rokov vláda
vrelé ti srdce ochladí.
Spievaj mi, veď znáš, ty moja drahá,
ten stý mladých síl nepokoj.
Ukoj ho! Ba nie, veď sa vymáha
duch jarý hor` cez žiaľ i boj!
Spievaj len, spievaj a z duše milej
vôňu ružovú rozlievaj,
ak chceš, žiaľ, ak chceš, potechu vylej,
len, dušička, mi zaspievaj!
Krajanom
Čo to za slza v slovenskom oku?
Čo tá pred Bohom žaloba?
Hádam súdená v časov potoku
rodinám našim poroba? —
Ľúbosť nespieva na brehoch Hrona,
zamĺkla pieseň veselá,
kviľba sa, ako hučanie zvona,
nad rodom celým prestrela.
Hoj, bratia! strašnú spieval bych pieseň
o zlobe vrahov národa;
ale nežiada kliatbu a tieseň
duchov slovenských sloboda.
Spieval bych sväté otčiny žiale;
lež načo slabé kvílenie?
Keď spráchnivejú synov koštiale,
duch dá otčine spasenie. —
Či mám dať strunám svojho varyta
mátožných strachov trasenie?
Či radosť hlásiť, že nám už svitá
po tmách storočných vzkriesenie?
Či mám cit v túžbe prázdnej zanoriť,
čo sama sebou umiera? —
Nie, bratia! našu slávu utvoriť musí rozumnosť a viera.
Čo sa ľakáte zlata štrngotu
v truhliciach zradcov národa?
Či sa cvendžania mečov a hrotu
ľakala otcov sloboda?
Čo má so zlatom veľkosť svedomia?
Čo ľúbosť k rodu s panštinou?
V lone veľkosti sily sa lomia,
s trpkou moc rastie hodinou.
Nech si má sok náš kus týchto časov,
daných mu, by mal čo stratiť;
čo nám má slávnou zostať okrasou,
dvojne nám musí navrátiť:
„Veríte v Boha, i vo mňa verte!“
tak hlasom ľudským Boh volá;
len si poklady ducha zoberte,
duch mocný peklu odolá. —
Nekvitne veru národov sláva
z násilia, kriku, hmotnosti;
národ z národa svojho povstáva,
večné rodí sa z vecnosti.
Čo vzniklo ako blesk meteora,
tomu smrť určia hodiny;
pomaly vstáva z dejinstva mora
mohutný život vidiny. —
S nadšením pekným spieva hlas Kóny
o divnom štíte Fingala:
Slovanských bardov posvätné tóny
budú myšlienky pochvala.
Voľnosť hľadaly zapadlé doby,
voľnosť