zamračená tvár sa zamračila ešte viac. Dupol pätou o zem. "Našiel som ho na facebooku."
Caitlin vyvalila oči v prekvapenie.
"Ty si ho našiel?"
"Nie som si úplne istý. Boli tam štyria ľudia s rovnakým menom. Dvaja z nich majú privátne profily a nemajú žiadnu fotku. Obom sem napísal správu."
"A?"
Sam pokrútil hlavou.
"Žiadnu odpoveď som nedostal."
"Otec by sa na facebook asi nepridal."
"To nemôžeš vedieť, " odpovedal znova trochu podráždene.
Caitlin si povzdychla, došla k svojej posteli a ľahla si na ňu. Pozerala sa na zažltnutý, odlupujúci sa náter na strope a pýtala sa sama seba, ako sa to stalo, že sa dostali až sem. Skôr boli v mestách, kde im bolo dobre. Dokonca aj mama sa zdala, že je tam takmer šťastná. Trebárs, keď práve randila s nejakým chlapom. Dosť šťastná na to, aby aspoň nechala Caitlin na izbe.
Boli aj mestá, napríklad ako to úplne posledné, kde Caitlin aj Sam mali pár dobrých kamarátov a kde to vyzeralo, že už by mohli konečne zostať aspoň kým zmaturuje. A potom sa všetko zase rýchlo pokazilo. Ďalšie balenie a lúčenie. Bolo azda príliš chcieť mať normálne detstvo ako ho majú všetci ostatní?
"Mohol by som sa odsťahovať späť do Oakville," povedal Sam naraz a prerušil jej premýšľanie. To bolo ich posledné mesto. Bolo neuveriteľné, ako vždy dokázal spoznať, na čo práve myslela. "Mohol by som zostať u kamarátov."
Cítila strašnú únavu. Bolo toho na ňu už jednoducho príliš. Nedokázala ani pokojne premýšľať a keď teraz počula, že sa ju už aj Sam chystá opustiť, mala pocit, že už na nej naozaj vôbec nikomu nezáleží.
"Tak si choď," vyštekla na neho oveľa dôraznejšie, než si priala. Bolo to skoro ako keby to povedal niekto iný. Počula drsný tón vo svojom vlastnom hlase a okamžite toho začala ľutovať.
Prečo vždy musí vyhrknúť niečo také? To sa vôbec nedokáže ovládať?
Keby mala lepšiu náladu, keby bola pokojnejšia a nezbehlo sa toho toľko naraz, nikdy by niečo také nepovedala. Alebo by to aspoň povedala lepšie. Možno by povedala niečo ako, Ja viem, čo sa snažíš povedať. Že by si toto miesto nikdy neopustil, bez ohľadu na to, ako strašné to tu je, a nenechal ma tu samú. A ja ťa mám za to veľmi rada. A ani ja ťa nikdy neopustím. V tomto divnom detstve budeme mať aspoň vždy jeden druhého. Lenže namiesto toho reagovala najhorším možným spôsobom. Namiesto toho na neho len sebecky vykríkla.
Posadila sa a videla, že sa ho jej slová dotkli. Chcela to vziať späť, ospravedlniť sa, ale zrazu to nejako nešlo. Zrazu sa nemohla za žiadnu cenu prinútiť, aby otvorila ústa.
Sam ticho vstal zo stoličky odišiel z miestnosti. Veľmi potichu za sebou potom zavrel dvere.
Idiot, pomyslela si. Si taký idiot. Prečo sa k nemu správaš rovnako, ako sa mama chová k tebe?
Znovu si ľahla a civela na strop. Uvedomila si, že tu bol ešte ďalší dôvod, prečo na neho bola taká. Prerušil jej premýšľania a urobil to práve v okamihu, keď myslela na to zlé. Nepríjemná spomienka sa jej vynorila v mysli a on ju prerušil ešte skôr, ako sa s ňou stačila vysporiadať.
Bývalý priateľ jej matky. Tri mestá späť. Bolo to jedno z obdobia, keď jej matka vyzerala skutočne šťastne. Frank. Päťdesiat rokov. Malý a poletujúci. Tučný ako klada. Neustále zaváňal lacnou kolínskou. Jej bolo šestnásť.
Stála akurát v ich maličkej práčovni a skladala oblečenie, keď sa Frank objavil vo dverách. Ten hajzel sa na ňu vždy po očku pozeral. Siahol do koša a vytiahol dva kúsky jej spodnej bielizne. Začala sa červenať hanbou aj zlosťou zároveň. Zdvihol ich vyššie a uškrnul sa.
"Tieto sú tvoje?" Povedal a uškŕňal sa. Vytrhla mu bielizeň z rúk.
"Čo chceš?" Vyštekla na neho odpoveď.
"Takto sa hovorí so svojím novým nevlastným otcom?"
Pristúpil o krok bližšie.
"Nie si môj nevlastný otec."
"Ale už čoskoro budem."
Chcela sa vrátiť späť na skladanie svojho oblečenia, ale on pristúpil o ďalší krok bližšie k nej. Tentoraz už príliš blízko. Jej srdce búšilo strachom.
"Myslím, že je na čase, aby sme sa spolu trošku lepšie zoznámili," povedal a rozopol si opasok.
"Nemyslíš?"
V hrôze sa pokúsila pretiahnuť okolo neho a utiecť z maličkej miestnosti, ale keď to urobila, on jej zablokoval cestu, hrubo ju chytil za zápästie a odstrčil ju späť proti múru.
A potom sa to stalo.
Zloba zatemnila jej myseľ. Zloba, akú nikdy predtým nepoznala. Cítila, ako sa jej telo zahrialo od palcov na nohách až po temeno hlavy. Keď sa k nej znova priblížil, vyskočila priamo dopredu a oboma nohami zároveň ho kopla doprostred hrudi.
Nehľadiac na to, že bola oproti nemu len tretinová, zásah ho odhodil dozadu, kde rozrazil drevené dvere a pokračoval ešte dobré dva metre do miestnosti. Bolo to, ako by ho niekto vystrelil naprieč domom z kanóna.
Caitlin tam iba stála a triasla sa. Nikdy nemala rada násilie a nikdy predtým nikoho neudrela. Navyše nebola príliš veľká alebo silná. Ako sa jej len mohlo podariť ho takto nakopnúť? Kde vôbec vzala silu, aby mohla takto skočiť? Nikdy predtým nevidela, že by niekto – a navyše dospelý muž – bol niekým strčený tak, že doslova roztrieštil dvere. Odkiaľ sa tá sila vzala?
Podišla k nemu a zostala nad ním stáť.
Ležal na chrbte bez akéhokoľvek pohybu. Na chvíľu si hovorila, či ho nezabila. Ale v ten moment bola stále tak nahnevaná, že jej to bolo jedno. Mala starosť len o to, kým – alebo čím – v skutočnosti bola.
Nikdy už potom Franka znova nevidela. Nasledujúceho dňa sa rozišiel s jej matkou a nikdy sa už neukázal. Jej matka pojala podozrenie, že sa medzi Caitlin a ním niečo odohralo, ale nikdy sa na to priamo nespýtala. Avšak rovnako nakoniec Caitlin obvinila, že jej pokazila vzťah a zničila tú trochu šťastia. A nikdy jej to už neodpustila.
Caitlin sa znovu zamerala na lúpajúci sa strop. Jej srdce búšilo rovnako, ako vtedy. Myslela teraz na tú zúrivosť, ktorá ju posadla dnes a hovorila si, či môžu tie dve udalosti byť nejako spojené. Vždy mala za to, že incident s Frankom bola jednoducho šialená a ojedinelá udalosť, proste taký nevysvetliteľný nával sily v momente ohrozenia. Teraz si ale vravela, či by v tom nemohlo byť niečo viac. Mala v sebe ukrytú nejakú zvláštnu silu? Alebo z toho všetkého začína blázniť?
Kto vlastne je?
Kapitola tretia
Caitlin utekala. Prenasledovatelia jej boli v pätách a hnali ju ďalej úzkou uličkou. Slepý koniec uličky už bol priamo pred ňou, masívny tehlový múr, ale ona bežala ďalej. Postupne naberala rýchlosť, neuveriteľnú rýchlosť. Bežala tak rýchlo, že sa okolité domy rozmazali do jednoliatej šmuhy. Cítila, ako jej vlasy rozčesáva vietor.
Keď sa dostala bližšie, vyskočila a zrazu stála hore na takmer desať metrov vysokej stene. Vlastne sa od nej len odrazila, pretože okamžite plynulo prešla do ďalšieho desaťmetrového skoku na druhú stranu, kde, bez toho, aby sa čo i len potkla, okamžite bežala ďalej a ďalej. Cítila sa silná, nepremožiteľná. Rýchlosť jej behu ešte narástla, až mala nakoniec pocit, že by dokázala aj lietať.
Pozrela sa dole a uvidela, že sa betón pod jej nohami zmenil v trávu – vysokú, rozvírenú,