červené stopy. Maoko jej začala masírovať zápästia jemným otáčavým pohybom. Zo začiatku sa Nórka sťažovala, ale potom sa upokojila, lebo cítila, ako sa jej pomaly začínajú prekrvovať ruky. Maoko pokračovala v masáži asi minútu, potom ju potiahla za ruky tak, aby sa postavila. Vzala tašku a prehodila jej ju cez plece. Kým uvoľňovala pruh, Novaková jemne položila svoju ruku na jej, tvár vyjadrovala zmes vďačnosti a vnútorných rozpakov.
Maoko jej pozrela do očí.
„Choď spať, Novaková.“
„Ja...“ snažila sa Nórka váhavým hlasom.
„Choď spať, Novaková,“ zopakovala Maoko, stiahla ruku a otvorila jej dvere.
Novaková na chvíľu zaváhala a potom sa pomaly priblížila k prahu, položila ruku na zárubňu a ešte raz sa otočila a pozrela na Maoko.
Japonka mala v tvári nečitateľný výraz.
Nórka sa zdráhavo otočila a neistými krokmi odchádzala k svojej izbe, ktorá bola neďaleko.
13. kapitola
„Ako si sa to nastrojil?!“ zakričala Timorina na Drewa, keď ho zbadala prichádzať domov.
Drew sa v ten večer na seba prvýkrát pozrel.
Po vyskúšaní druhého prístroja a príhode s rajčinovou omáčkou poslal všetkých preč a očistil podlahu laboratória od zvratkov. Nemohol o to požiadať nikoho iného, ani žiadnu z upratovačiek. Ako by to vysvetlil? V každom prípade by zo seba urobil zúfalca. Okrem toho, takto aspoň nikto neprišiel vyzvedať.
Nakoniec zistil, že má sako aj košeľu špinavú od žltých chuchvalcov zvratkov. Nohavice vyzerali ako neopísateľná katastrofa. Od kolien nadol boli pokryté zapáchajúcou a odpornou hmotou, ktorá bola zmesou obsahu žalúdka a nečistoty z následného čistenia dlážky.
Drew nedával pozor a zašpinil sa ešte viac, toto bol výsledok. Tmavý, slušne ušitý oblek bol v zúfalom stave a jeho sestra mu to dá zožrať.
„Prechladol som. Bolo mi zle. Čo mám robiť?“ klamal, aby sa ospravedlnil.
„Naozaj?“ bola chápajúca odpoveď jeho sestry, „práve som ti vyčistila druhý oblek, ten, ktorý si dnes napoludnie nechal na posteli bez toho, aby si mi to povedal!“
Drew sa zachvel. Naozaj. Dnes bol jeden oblek zapojený aj do výbuchu.
Vyčítavý tón zosilnel.
„Tento bol iba zaprášený a pokrčený. Iba, to sa povie, lebo mi to trvá hodiny, kým ich vyperiem a dokonale vyžehlím sako, nohavice, košeľu a kravatu. Ty si to zrejme neuvedomuješ, inak by si sa nedoriadil takto!“ ukázala naňho rukou.
Drew neodpovedal a odišiel priamo do kúpeľne, aby sa vyzliekol. Všetko zo seba zhodil. Bielu košeľu a spodnú bielizeň vložil do práčky. Nikdy predtým nepral, takže sa snažil zorientovať, otočil kolieskom programovania na symbol bavlny a spustil cyklus. Nohavice a sako dal do vane a sprchou z nich odstránil zvyšky zvratkov. Pustil studenú vodu, pretože vedel, že by sa inak oblečenie zrazilo. Dúfal, že postupuje správne. Nechal všetko v kúpeľni a osprchoval sa, potom odišiel do spálne a obliekol sa do pyžama. Práve vtedy ho osvietilo. Saponát! Nedal do práčky saponát. Utekal do kúpeľne, ale už bolo neskoro. Timorina tam stála, pozerala na dvierka práčky a krútila hlavou. Zdvihla sa, zhovievavo pozrela na Drewa a neprestávala krútiť hlavou.
„Choď spať, Lester. Nechaj to na mňa,“ rezignovane zakončila.
Drew si vydýchol a vrátil sa do svojej izby.
Keby tak Timorina vedela, čo sa toho dňa skutočne odohralo v laboratóriu! Omdlievanie, výbuchy, hrôza a rozrušenie. Lenže aj triumf vedy! Rozhodujúci krok k novej ére v ľudskej histórii. Vedel, že je idealista, ale vo vnútri cítil, že sú na ceste k úspechu a tieto nehody boli zanedbateľné v porovnaní so šokujúcim výsledkom, ktorý ich očakával.
Ľahol si na posteľ.
Počul, ako Timorina v kúpeľni prechádza oblek kefkou, aby ho dokonale vyčistila. Aha, tak takto sa to malo urobiť. Čo o tom on môže vedieť? Rozmýšľal o fyzike, o stratosferických výškach myšlienky, o ovládnutí mysle, o zajtrajšom stretnutí, aby sa uistili o správnosti výskumu.
Zaspal pri rozsvietenom svetle.
Snívalo sa mu, že sa ocitol v žltej miestnosti, potom hneď v červenej miestnosti a znova v žltej a po nej opäť v červenej, prechádzal impulzívne z jednej do druhej bez logických prechodov a rýchlosť sa stále zrýchľovala, bol stále rýchlejší a rýchlejší, až sa mu začala točiť hlava a zrazu prestal vidieť. V pozadí počul zvuk tečúcej vody zmiešaný s rozrušenými hlasmi, ktoré horúčkovite rozprávali, ale on nerozumel, o čom hovoria. Bol väzňom v tom víre farieb a zvukov, zmätený, neschopný rozmýšľať alebo vykonať akýkoľvek úkon a odrazu sa prebudil.
Budík rinčavo zvonil udierajúc kladivkom na svoj veľký mosadzný zvon a vďaka účinkom vibrácií mechanizmu sa pomaly premiestňoval na kraj stolíka.
Drew sa strhol prepotený, zmätený a úplne dezorientovaný. Nechápal, kde sa nachádza, rozhadzoval okolo seba rukami a lapal po dychu. Po niekoľkých sekundách začal prichádzať k sebe, zatriasol hlavou, aby si vyčistil myseľ a obzrel sa za budíkom. ten postupne dosiahol okraj nočného stolíka a chystal sa spadnúť. Včas ho zachytil a stlačil tlačidlo na umlčanie zvonenia. Niekoľko minút ostal sedieť s budíkom v lone, ešte stále ohlúpený, až potom ho položil na stolík a vstal. Bolo pol ôsmej, boli dohodnutí, že sa stretnú o deviatej, takže si v pokoji mohol dať ďalšiu sprchu, aby sa zbavil všetkého potu, naraňajkovať sa a vyraziť. Našťastie už bola Timorina v záhrade za domom a polievala svoje kvety, takže ho nevidela, keď odchádzal prednými dverami. Vyhol sa ďalšiemu pokarhaniu.
Všetci už boli v laboratóriu, vrátane McKintocka.
„Aká je situácia?“ informoval sa rektor.
Drew sa sebavedomo ozval.
„Veľkolepá, ak mám použiť eufemizmus. Včera moji kolegovia,“ a naznačil gesto veľkého objatia ostatných vedcov až po Marrona, „dokázali za jediný deň vytýčiť základnú teóriu javu, zostrojiť druhý prototyp prístroja a vykonať niekoľko pokusov výmeny, korunovaných úspechom.“
McKintock prejavil úprimné prekvapenie.
„Takže, kedy bude možné použiť prístroj na praktické účely?“
„Sme vo fáze základov teórie, ktorá potrebuje zdokonalenie,“ spresnil Drew, „nemalo by trvať dlho, kým sa navrhne a zostrojí väčší prístroj.“
Schultz a Kamaranda sa na seba pozreli so zamračenými tvárami, ale McKintock si to nevšimol.
„Dobre. Ďakujem vám všetkým. Drew, idem do pracovne. Očakávam správy.“
„Hm, okamih, McKintock,“ zastavil ho Drew.
Rektor už stál na dverách a spýtavo sa obzrel.
„Počas jedného z včerajších pokusov sme náhodou, opakujem náhodou, preniesli kus fľaše s rajčinovou omáčkou z neďalekého skladu jedálne,“ vysvetľoval Drew.
„Bolo by dobré získať celú nádobu, kým si niekto niečo všimne a nezačne klásť otázky“
„To je všetko?“ opýtal sa pobavený rektor. Podišiel k internému telefónu a zavolal svojej sekretárke.
„Pani Wattsová? To som ja, dobrý deň. Boli by ste taká láskavá a priniesli by ste mi kľúče od jedálenského skladu? Pred vchod do skladu, ďakujem. Áno. Ešte raz ďakujem.“
Pozrel