pridusený Japonkinou rukou.
Maoko počkala.
Po niekoľkých sekundách sa sťahy Novakovej tela začali zmierňovať. Krik slabol až úplne stíchol a Nórka znova pomaly položila hlavu na posteľ. Pustila matrac a uvoľnila ruky vedľa tela. Maoko jej odtiahla ruku z úst a neprestávala jej hladkať brucho. Jemne začala vyťahovať pravú ruku z jej vagíny. Ľahko vychádzala z kanála, naplneného prívalom vaginálnej tekutiny a svalstvo bolo uvoľnené v dôsledku roztiahnutia, ktorému bolo vystavené. V niekoľkých sekundách sa ruka objavila vonku a Maoko zistila, že rukavica ostala neporušená napriek tomu, že silne používala nechty. Potešilo ju to, pretože pre všetkých Japoncov je hygiena základnou zvyklosťou, ktorú dodržiavajú až s posadnutosťou.
Pozrela na Novakovú. Ležala na posteli bez pohybu s neprítomnými očami obrátenými do stropu. Dych sa jej vracal do normálu. Do tváre sa jej vracala prirodzená farba a pot rýchlo vysýchal. O minútu už pokojne spala s pootvorenými ústami a hlavou mierne naklonenou doprava.
Maoko opatrne vstala z postele, aby ju nezobudila. Išla odhodiť aj druhý pár rukavíc, zhasla hlavné svetlo a obliekla si pyžamo. Veľmi opatrne z konca postele natiahla prikrývku nahor a prikryla ňou Nórku, aby neprechladla, načo podišla ku skrini a z police vybrala plaid. Zhasla aj abat-jour a tápavo sa vybrala k pohovke. Ľahla si na bok a na prikrytie použila plaid.
Niekoľko minút zamyslená pozerala do tmy, ale napokon zaspala.
16. kapitola
Drew odišiel z laboratória spolu s ostatnými a vybral sa smerom k domovu. Už bola takmer tma a potreboval si oddýchnuť, ukončiť tento pekelný deň. Koľko vecí sa stalo! Pokojná a vyrovnaná existencia zrelého profesora fyziky sa odrazu prevrátila vďaka tomuto neobyčajnému objavu. Posledné dni prežil úžasným spôsobom, v rýchlom tempe, v slávnom a emocionálnom crescende viac, ako zažíval po celý zvyšok svojho života.
Keď prechádzal po cestičke jeho zrak sa náhodou zastavil na budove, kde mal pracovňu rektor.
„Musím mu to povedať,“ pomyslel si.
Bol unavený, ale aj tak sa pustil týmto smerom.
V McKintockovom okne sa svietilo. Drew vedel, že pracuje nadčasy.
Slečna Wattsová už odišla, takže zabúchal priamo na dvere jeho pracovne.
„Ďalej!“ odpovedal mu hlas. „Ach, to si ty, Drew? Len poď ďalej, priateľu,“ v slove priateľu bola úprimná náklonnosť k Drewovi. Možno McKintock v podstate nebol iba riadiaci stroj neustále vyhľadávajúci financie. Alebo áno? V tomto prípade, pri tomto nezvyčajnom prejave priateľstva mohla byť iba vyjadrená vďačnosť za zisky, ktoré si rektor predstavoval vďaka objavu Drewa a Marrona, ktoré sa zvlášť museli brať do úvahy.
Jasne, zisky boli smerované pre univerzitu, ale McKintock bol idealista a mať prosperujúcu jednotku, ktorú riadil, bol preňho zmysel života. A naozaj bol. Do takej miery, že sa identifikoval s univerzitou, takže to, čo robil pre univerzitu, robil zároveň pre seba. Preto bol ešte stále tu a pracoval, vykonával administratívnu prácu, ktorú pokojne mohol urobiť aj na druhý deň, ale rektor vedel veľmi dobre, že na druhý deň by sa mohol objaviť ďalší problém, pre ktorý by musel odložiť tieto úkony a to by len reťazovo navýšilo problémy a bolo lepšie sa tomu vyhnúť.
„Dokázali sme to, McKintock,“ oznámil Drew vrúcnym hlasom, „máme základnú teóriu a sme schopní vytvoriť energiu potrebnú pre výmenu previazaných priestorov na rôzne vzdialenosti a pre rôzne objemy.“
„Výborne,“ ožil rektor, „ako ďaleko môžeme dosiahnuť?“
„Všade,“ odpovedal zjednodušene Drew a posadil sa.
„Takže do Pekingu, do Moskvy, do Anchorage? Kam chceme?“
„Tam a ešte ďalej.“
„Ako to, ešte ďalej?“ McKintock vyzeral dezorientovaný. Chvíľu rozmýšľal.
„Na Mesiac?“ opýtal sa ironicky.
„Pre tento prístroj je Mesiac za rohom,“ odpovedal pokojne Drew, „výmena sa môže uskutočniť s ktorýmkoľvek priestorom v známom vesmíre.“
McKintock nemal predstavu o veľkosti známeho vesmíru, ani o tom nakoľko je známy tento vesmír. Preňho bol Mesiac a planéty slnečnej sústavy celým vesmírom, ktorý poznal.
„Vesmír je veľmi veľký, McKintock. Súčasný odhad sa rovná približne deväťdesiatim trom miliardám svetelných rokov. Predstav si guľu s takým priemerom.“
McKintock naňho pozrel nechápavo. Čo mohol vedieť o svetelných rokoch?
Drew sa dovtípil, že mu to musí vysvetliť. Nechcelo sa mu, ale nemal na výber.
„Jeden svetelný rok je vzdialenosť, ktorú prejde svetlo vo vákuu za jeden rok. Keďže svetlo sa pohybuje rýchlosťou približne tristotisíc kilometrov za sekundu, za rok prejde vyše deväťtisíc miliárd kilometrov.“
McKintock vyvalil oči. Deväťtisíc miliárd kilometrov. Vzdialenosti, na ktoré bol zvyknutý boli také, ktoré dokázal prejsť na aute. Desať kilometrov, sto, dvesto kilometrov, približne.
Deväťtisíc miliárd kilometrov. Nevedel si ani predstaviť takúto vzdialenosť.
„Dobre,“ pokračoval Drew kým pobavene pozoroval rektorov úžas, „podľa toho, čo vieme má vesmír veľkosť deväťdesiat trikrát spomínaných deväťtisíc miliárd kilometrov, takže viac ako osemstotisíc miliárd miliárd kilometrov.“
McKintock pozeral na Drewa prázdnym pohľadom.
„Nerob si starosti McKintock. Ani ja si neviem predstaviť takú vzdialenosť. Nikto toho nie je schopný. Nie je to ľudský rozmer. Dôležité je, že na matematickej úrovni ide o číslo ako každé iné a preto je možné s ním pracovať podľa ľubovôle. Dôležitejšie však je, že naším prístrojom môžeme preniknúť do ktorejkoľvek časti vesmíru budeme chcieť. Toto je dôležité. Predstav si ten pokrok vo vede. Všetky poklady poznania, ktoré na nás čakajú. Je neuveriteľné, že sa to stalo nám, ale je to tak a som nesmierne šťastný, že žijem v novej ére, ktorá sa pred nami otvára.“
McKintock chvíľu mlčal. Potreboval stráviť čo práve počul. Cítil doliehať depresiu z nesmiernych rozmerov, zo skrytých poznatkov, o ktorých hovoril Drew. Cítil sa stlačený pod nesmiernou ťarchou, ktorú si predstavoval, že nesie na sebe.
„Ale... a nejaké uplatnenie viac, povedzme, každodenné?“ opýtal sa neisto.
„Ach, správne. Zabudol som,“ odpovedal Drew, „môžu sa zostrojiť malé, vhodne upravené prístroje, ktoré môžu slúžiť pre medicínske účely. Môžu odstrániť nádory z tela bez jediného rezu. Biopsia sa stane otázkou jednoduchého, netraumatizujúceho sedenia. Predstav si, čo to bude znamenať. Bude stačiť nastaviť prístroj do polohy, formy a rozmerov toho, čo je potrebné odstrániť, zapnúť a v okamihu bude táto hmota mimo telo. Vyprázdnený priestor sa zaplní fyziologickým roztokom alebo podobnými látkami. Nie som lekár, takže nemôžem vysvetliť detaily. Odborníci si s tým už poradia.“
Zámerne vynechal možnosti premiestňovať živé bytosti a dúfal, že to rektorovi nenapadne.
Mýlil sa.
„Drew, povedz mi,“ pokračoval McKintock vyzvedať ako vyšetrovateľ,„aké rozmery môžu mať prenášané veci?“
„Oj!“ pomyslel si Drew, lebo tušil čo bude nasledovať.
„No,“ odpovedal vyhýbavo, „presne nevieme, musíme zostrojiť väčší prístroj a zistiť