skôr zabudnúť na to, čo sa stalo.“
James na ňu pozerá a nevychádza z prekvapenia. V posledných rokoch bola vždy proti, ak sa niekam chceli vzdialiť zo svojho domova. A ak sa im aj niekedy podarilo niečo naplánovať, vždy to skončilo tak, že sa niečo nečakané prihodilo a donútilo ich rezignovať na poslednú chvíľu. A často to nečakané malo niečo spoločné s jej prácou alebo dokonca s doktorom Parkerom, osobne. Toto všetko, spolu s mnohými ďalšími malými signálmi, ho takmer doviedlo k podozreniu, že má nejaký konkrétny dôvod, aby zostala zalezená v tomto anonymnom mestečku, a to dokonca tak, že bola ochotná sabotovať dovolenku.
„Ja nemám vôbec v úmysle zabudnúť, ja to chcem práve že pochopiť“ upresní on svojím typickým tónom a náhle zmení výraz. „Chcem pochopiť prečo je náš syn zrazu, ako keby ho vymenili. A ak to bude nutné, nechám ho niekým vyšetriť.“
„Áno? A kto by ho mal podľa teba vyšetriť, nejaký exorcista?“ vysmeje sa mu ona. Jej sarkasmus okamžite rozbije idylku, ktorá sa, ako si mylne predstavoval James, práve znovu medzi nimi vytvárala.
„Jedz. Studené hranolčeky sú hnusné“ dodá, aby zmenila tému, zatiaľ čo on sa na ňu s úzkosťou pozrie. Potom napichne kroketu na vidličku a začne znovu jesť.
Presne o devätnástej sa Helen dostaví do zasadacej miestnosti, kde na ňu už čaká tím jej ľudí. Je čas, na zhodnotenie doterajšieho vyšetrovania. „Takže kto chce začať?“ opýta sa demokraticky a sadne si za stôl. . Agent Jones zdvihne ruku ako prvý.
„Claretta sa vždy najviac ponáhľa“ doberá si ju, ako obvykle, Benelli a na tvárach niektorých kolegov tým vyčarí úsmev.
Ak by si aj ty, namiesto tvojej ženy, ktorá ti pripraví večeru, musel utekať domov a postarať sa o tri deti, aj ty by si sa ponáhľal,“ odpovie ona a premeria si ho od hlavy po päty.
„Dobre, tak si vypočujme, čo nám chceš povedať“ zasiahne Helen. „Existuje niekto, kto počas uplynulých dní, videl sledované subjekty tu v okolí?
„Nikto nič nevidel“ odpovie Claretta.
„To sa dalo čakať. Možno prišli sem práve tej noci, ktovie odkiaľ a pravdepodobne chceli pokračovať v ceste, ktovie kam...“ komentuje Helen. Potom sa obráti na Benelliho. „Mario, čo si zistil na druhej obhliadke?“
„Nič. Znovu som prehľadal celú oblasť. Bol som tam viac ako tri hodiny, ale nenašiel som nič zaujímavé.“
„Určite už zajtra ráno tam bude plno zvedavcov a nechcela by som, aby nám to tam kontaminovali. Dobre si to tam ohradil?
„Áno, šéfe.“
„Ešte niečo?“ pýta sa Helen. On potrasie hlavou. Potom sa Helen pozrie na Joea.
„Kam si sa dostal ty, so svojim vyhľadávaním?“
„Absolútne nikam. Nenašiel som jediný prípad podobný nášmu. Zopár podobných prípadov bolo na Aljaške, ale už dosť dávno. Okrem toho v Maine zmizlo viac ako dvadsať ľudí za posledné dva týždne, ale súdiac podľa policajných fotografií, nikto nenahlásil zmiznutie našich „hostí“ odpovie veľký muž.
Helen na svoje počudovanie cíti úľavu. Keby v tejto chvíli prišiel niekto požiadať o vysvetlenie, nevedela by, čo mu povedať. Takto však majú aspoň viac času venovať sa vyšetrovaniu.
„Dozvedel sa niekto z vás niečo o volajúcom?“ opýta sa všetkých s nádejou. Všetci však krútia hlavou na znak nesúhlasu.
Rad prišiel na Dowera. „Na dopravnom inšpektoráte mi nevedeli nič povedať. Keď sa úradník pozrel do terminálu, povedal mi, že neexistuje žiadny Cadillac s takým číslom podvozku. Starý Bob ho demontuje kus po kuse. Ale podľa neho, auto nie pokazené. Len jednoducho sa nedá naštartovať.“
„Z blata do kaluže... máme teda do činenia s dvoma prízrakmi, ktorí sa viezli na neexistujúcom aute ... ale očakávala som to“, poznamená.
„Chcem len vedieť, prečo sa volajúci nepredstavil“ povie Claretta skleslo.
„Sú len dve možnosti. Alebo je volajúci, ktorý nahlásil prípad, nejakým spôsobom v ňom namočený, alebo jednoducho nechce mať problémy. Ak by sa bol predstavil, tak by musel, napríklad, vysvetliť, čo robil v lese, v noci, o takomto čase,“ vysvetlí Helen. „A teraz sa choďte všetci vyspať. Zajtra budeme mať všetci ťažký deň. Budeme musieť robiť aj nemožné, aby sme mohli prísť na kĺb tejto veci“ uzavrie Helen, aby prepustila agentov, ktorí sa už pripravovali na odchod.
„Helen, Helen“ volá Cindy a vtrhne do zasadacej miestnosti. Pošmykne sa a aby nespadla, musí sa zachytiť sa o kľučku na dverách.
„Čo také strašné sa deje, že si ochotná riskovať zlomené väzy?“ pýta sa jej Helen.
„Bála som sa, že ste už všetci odišli“ zdôvodní svoj vpád do miestnosti a snaží sa znovu, s problémami, dostať na rovné nohy. Benelli sa nehanebne smeje jej nemotornosti.
„Volal chlapík zo servisu a vravel, že nám musí ukázať niečo absolútne neuveriteľné.“ vysvetlí ona.
„O čo ide?“
„Povedal, že to veľmi súrne, ale že po telefóne o tom nechce hovoriť.“
„A ty? Čo si mu odpovedala?“
„Aby počkal na linke.“
Helen sa pozrela na agentov. Viacerí z nich sa na ňu pozerali tak, ako sa školák pozerá na profesora, ktorý sa ho napriek poslednému zvoneniu snaží za každú cenu udržať v triede, aby dokončil svoje vysvetľovanie. Po takomto intenzívnom dni sa všetci chceli samozrejme vrátiť konečne k svojim rodinám. A ona sa necítila na to, aby niekomu nariadila ísť šesťdesiat míľ len preto, aby zistil, o čo ide.
„Povedz mu, že prídeme zajtra ráno.“
„Ale šéfe, mechanik vraví, že...“
Dokonale chápem, čo povedal mechanik! Ak ti na tom tak záleží, môžeš ísť ty, osobne, dnes večer.“
„Rozumiem,“ odpovie Cindy, potom zamieri späť a vráti sa do ústredne.
„Teraz už všetci choďte. Prv, než si to rozmyslím,“ nariadila Helen agentom. Tí si s úľavou povzdychli a začali opúšťať miestnosť.
„Je tu ešte niečo“ informuje ju Benelli.
„Áno?“
„Pani Murphyová ma volala aspoň zo desať krát. Dnes nás čakala, kvôli tomu neslávne známemu meraniu hraníc jej pozemku. Povedal som jej, že ju potom zavolám, čo jej mám povedať?“
Že teraz pracujeme na veľmi dôležitom prípade a nemáme čas na nejaké stupídne meranie hraníc.“ odpovie ona a prevráti oči dohora. Potom odprevadí všetkých k dverám a zamkne ich na kľúč.
Keď zostane Helen sama, urobí zvyčajnú rutinnú kontrolu dverí a okien. Potom príde na vrátnicu a vyberie von kempingové lehátko. Nakoniec odíde do kúpeľne, aby sa pripravila na ďalšiu bezsennú noc. Keď si umyje zuby, odstráni si z očí tenkú vrstvu líčidla, ktorú mala má na sebe od rána. Nie, že by sa nejako rada líčila, ale po niekoľkých prebdených nociach, sa v nej ozvalo jej ženské ja, a prevzalo moc nad tým šerifským. A ako každá správna žena považovala za potrebné, skryť tie tmavé kruhy, pod očami, ktoré sa jej zdali hlboké ako Grand Canyon. Skontrolovala si malíček a mala pocit, že svrbenie trochu ustalo a už nie je také intenzívne ako predtým. Infekcia však prešla už cez hranicu, ktorá oddeľovala prvý článok prsta od druhého