si životy astronautov. Niekoľko okamihov potom, ako sa Atlantis vynoril z ionosféry, sa odpočítavanie skončilo. Raketoplán teraz sledovali kamery s vysokým rozlíšením inštalované na družici, ktorá verejnosti na maxiobrazovku prenášala televízny signál, zatiaľ čo lietala nad Atlantikom ako veľký biely anjel.
„Houston… Houston… tu je Atlantis.“
„Atlantis, sme s vami vo vizuálnom kontakte a počujeme vás silno a jasno. Ako pokračujete?“ odpovie Connor, komunikačný dôstojník.
„Všetko ide podľa programu. Palubné prístroje sú dokonale funkčné a riadiaci systém mi práve vrátil ručné ovládanie.“
„Máte dosť paliva?“
„Áno máme, môžeme si urobiť ešte aj malý výlet.“
„Dobre. Ale ponáhľajte sa. Tu na Floride na vás všetci čakajú s otvorenou náručou. Končím.“
„Houston, počkajte… Poručík Garrett má problém, „vraví major Salas, pilot a veliteľ raketoplánu. Koordinátor na Zemi skoro vyskočí z kresla, keď počuje tieto slová. Volá sa Rupert Lee, ale všetci ho volajú jednoducho „Šéfe“.
„Aký problém?“ opýta sa netrpezlivo a prejde si rukami medzi červenkastými kučerami.
„Chce, aby ste ho ubezpečili, že na konci pristávacej dráhy ho bude čakať pár pečených kurčiat,“ informuje ho Major. Lee bol na chvíľu v pokušení poslať ho do čerta zato, že ho takto vyľakal.
„Povedz poručíkovi Garrettovi, že starne. Naposledy odo mňa chcel, aby som mu obstaral pár dievčat“ odpovie však s úsmevom, potom, ako si s úľavou vydychne.
„Veď hej, aj ja som mu to vravel, ale on stále tvrdí, že by stihol oboje za menej ako štyri minúty, a tak sme sa stavili o pár dolárov. Veď vieš blížia sa Vianoce a pár drobných naviac v peňaženke na darčeky, vždy poteší ... môžeš vybaviť s ľuďmi z J.F.K. či by nám nedali tie kurčatá?“
„Neviem, tu je deväť hodín ráno a občerstvenie už je prichystané... Ale dobre, sľubujem, že pozriem, čo sa dá ešte urobiť.“
„Ďakujem, Šéfe.“ A propos, Vianoce. Kde ich budeš tráviť?“
„No ak mi nenarobíte iné problémy, ako tie okolo pečených kurčiat, možno sa mi podarí včas uzavrieť všetky papierovačky a vrátiť sa do Richmondu, aby som to ich mohol stráviť so svojou ženou a synom.
„Dobre, tak sa pokúsim čo najlepšie pristáť s touto starou kraksničkou. Uvidíme sa cez videokonferenciu, keď budeme na dráhe, končím.“
„Nick, tie kurčatá vybavíš ty? Máme málo času a ty si na tieto veci odborník“ navrhne Lee jednému zo svojich asistentov.
„Jasné, šéfe“ odpovie on a zdvihne slúchadlo telefónu.
„Aj tentokrát môže byť Amerika na nás hrdá“ vyhlási Šéf, keď sa konečne už uvoľní. Rozviaže uzol na šatke s americkou vlajkou, ktorú má uviazanú okolo krku ako kowboy a utrie si ňou pot z čela a brady. Potom sa zohne, akoby niečo hľadal pod stolom.
„Tak to vyzerá dosť vážne!“ vykríkne Truman, radarový muž, keď vidí ako šéf vyberá Magnum, Moet et Chandon spod stola.“ Lee začína ukladať na svoj písací stôl krištáľové poháre na šampanské do tvaru raketoplánu.
„Vždy sa spotím, ako keby som bol v saune. Dnes večer si musím dať aspoň päť-šesť pív, aby som si nahradil všetky minerály, ktoré som vypotil“ zahlási Rupert Lee a znovu si usuší krk šatkou. „Kto pôjde so mnou?“
Všetci prítomní zdvihnú ruky na znak účasti, s výnimkou komunikačného dôstojníka, ktorý je očami prilepený k obrazovke, akoby ani nepočul.
„Hej, Connor, čo ti je? Čo si ohluchol alebo je odrazu z teba abstinent?“
„Šéfe...zdá sa, že niečo nie je v poriadku.“
„Čo to znamená?“
„Neviem, šéfe“ vysvetlí Connor, „videosignál akoby niečo rušilo. Zdá sa, že raketoplán akoby ... bledol.“
„Bledol?“ „Čo to do čerta má znamenať „raketoplán akoby bledol?“ pýta sa Rupert a rýchlo si sadne k nemu.
„Počkaj chvíľu... Aha vidíš?“ vraví Connor a klikne na myš aby zväčšil obraz.
„Do čerta, máš pravdu!“ prizná Rupert. „Čo to má byť?“ pýta sa znova a zaborí bezradne ruku do svojich červených kučier, aby sa mohol poškrabať po hlave.
„Takto narýchlo neviem, môže to byť porucha kamier, alebo magnetická búrka, či zvyškový elektromagnetický náboj, ktorý si priniesli z ionosféry. V každom prípade, niečo ruší prenos. „Čo si o tom myslíš ty?“
„Neviem, ty si odborník! Nemôžeš byť trochu presnejší?“
„Neviem čo povedať, monitor sa začal takto správať, odkedy Atlantis vošiel do zóny Trojuholníka," informuje Connor. „Najprv zdvihol nos, stratil rýchlosť a potom ...“
„Nehovor hlúposti, neveríš snáď tým rozprávkam o Bermudskom trojuholníku?“
„Samozrejme, že nie, šéfe. Ale pokúsil by som sa s nimi spojiť, či je všetko v poriadku.“
„Dobre,“ povie Rupert a znova si nervózne utrie krk. Potom si povzdychne a zapne mikrofón.
„Houston Atlantisu… počujete nás?“
„Silno a jasne, šéfe ... nejaké problémy?“ okamžite odpovie major Salas.
„Nie, žiadne, problémy, len som vám chcel povedať, že pracujeme na tých kurčatách“ zaklame Rupert Lee, aby zbytočne nevyľakal posádku raketoplánu. Čakáme vás, pripravte sa, aby ste vyzerali dobre v telke. Končím.“
Šéf, ukončí hovor a pozrie sa škaredo na Connora, lebo ho pre nič, za nič, vyľakal
„Houston“ zachrapčí o niekoľko okamihov nato v rádiu.
„Sme tu, čo ešte potrebujete?
„Šéfe, ako sa vám javia poveternostné podmienky?“
„ Výborné, prečo sa ma na to pýtaš?“
„No, lebo keď sme boli naposledy v spojení, obloha bola ako z rozprávky. Akurát, že v priebehu desiatich minút sa zmenila a teraz veľmi rýchlo tmavne. Ako keby sa schyľovalo k búrke. A okrem toho sa zdá, že palubné prístroje sa zbláznili“ vysvetlí major Salas. Rupertovi spolupracovníci si vymenili zmätené pohľady, pretože posledný rozhovor medzi Atlantisom a kontrolnou sálou sa uskutočnil asi pred pätnástimi sekundami a nie pred desiatimi minútami, ako to práve povedal veliteľ raketoplánu.
„Čo je to, ďalší z vašich vtipov?“rozohní sa Lee a zahučí do mikrofónu. „Roky nie je vidieť takú čistú oblohu“ dodá „a potom...“
„Šéfe, pozri na monitor“ preruší ho Connor potichu.
„Čo je?“
„Nebo je jasné ale obraz raketoplánu aj naďalej stráca na intenzite.“ Ak sa naň dobre pozrieš, zdá sa akoby bol v zelenej hmle... dokonca, ak sa bližšie prizrieš, zdá sa, že je obklopený takmer neviditeľnými chápadlami.“
„Connor, prestaň s tými hlúposťami!“
„Šéfe, tu je Atlantis“ volá nervózne major Salas, „potrebujeme pomoc. Začalo tu veľmi pršať a prístroje ne… ggzz…