bol svolaný do stolného Belehradu, kam sa všetky stavy maly ustanoviť ku voľbe nového kráľa pod pokutou straty majetku, alebo života.
Poverenci Zápoľského hľadeli mu získať priaznivcov na všetkých stranách. Ale ani Ferdinandova strana neodpočívala. I títo robili, čo kde mohli.
I Ferdinand i Zápoľský mali svoje stránky. Tam väčšina vyššej šľachty, tu zas nižšia šľachta sa vyslovovala vo väčšine. Ferdinand i Zápoľský s napnutím očakávali výsledok volieb. Bolo to asi tak, ako keď u nás poslancov volia, lenže toto je v malom a to bolo vo väčšom rozmere a rozsiahlosti. Na stolnobelehradskom sneme bol Zápoľský druhý raz vyhlásený za kráľa a dňa 11. novembra i korunovaný. Načo opisovať tie slávnosti, načo tie hostiny; to sa už rozumie samo sebou, že sa o to Zápoľský náležite postaral.
Vyvolenie Ferdinanda za kráľa od českých stavov spôsobilo veľký dojem na uhorské stavy, bo jeho moc sa týmto veľkým kráľovstvom rozšírila. Toto všetko ale nezmýlilo Zápoľského, aby neodstúpil od svojho predsavzatia. On už dosiahol, po čom tak bažila jeho duša. Jeho tvár sa síce usmievala, avšak zdalo sa, že je to smiech len na oko. Pred chvíľou bol uňho dákysi posol, ktorý, ako sa zdalo, mu doniesol nemilú zprávu.
„Tvojím vyslancom,“ hovoril mu posol, „sa nepodarilo na sneme požunskom shromaždené stavy buď nakloniť na tvoju stránku, alebo ich získať pre nestrannosť.“
„A Báthory, čo mi odkazuje?“ spýtal sa nie bez irónie Zápoľský.
„Na tvoj list sa uškŕňal, že nie on, ale že ty budeš prosiť a to s plačom, že aby si len trošku počkal. A naložil mi: „Povedz tomu svätodušnému kráľovi, aby len počkal do Vianoc.““
„Teda do Vianoc mi uložil?“
„Áno do Vianoc. Ferdinand je už vyvolený. Budete dvaja. Lenže ten sľúbil tak sa chovať jako by bol volený do celého Uhorska; a to vraj i vzdor tomu, že mnoho zo stavov i zo šľachty a z miest okrem Prešporka všetky chybovaly.“
„Či máš ešte niečo oznámiť?“
„Nie.“
„Môžeš odísť.“
Posol odišiel. Za ním prišiel druhý, tretí, štvrtý a takto išlo celý deň. Každý mu niečo povedal, čo sa robí, jako stoja jeho veci a protivníkove; avšak žiaden mu neradil. Dlho sotrval Zápoľský v netečnosti, nestarajúc sa ani o svoju, ani o protivníkovu stránku. Vidiac, že Ferdinand neprichodí do Uhorska, darmo mu narádzal Frankopán, aby napadol jeho stránku, on sa pokojne a mierne choval proti nej a nedopustil, aby bola prenasledovaná. Zdalo sa, že táto miernosť Zápoľského napomáhala jeho veci, lebo sa mu všetko korilo. Ale celkom sa to preinačilo, keď prišiel Ferdinand do Uhorska. Naraz zostal Zápoľský opustený, a Ferdinand opanoval o krátky čas i Budín a za ním mnohé hrady a mestá, ktoré sa mu dobrovoľne poddaly, takže na ostatok už len Horvátsko a niektoré mestá hornouhorské zostaly pri Zápoľskom.
Konečne bol Zápoľský prinútený utiahnuť sa do Poľska, lebo ho Ferdinand všade prenasledoval. Ale neskoršie sa šťastie posiaľ Ferdinandovi prajúce zvrtlo i zasvietila lepšia hviezda Zápoľskému. – Zápoľský totiž, navrátiac sa z Poľska, vydobyl nad stránkou Ferdinandovou skvelého víťazstva medzi Košicami a Šárošpatakom, pomocou Poliakov a hornouhorskej šľachty, medzi inými i Jakuba Tornallyho, ktorý sa zo svojich rán bol už dávno vyliečil, Štefana Báthoryho zo Šomlova, Pavla Artandyho a iných. Nemúdre ale bolo od Zápoľského, že sa dal pod Sulejmanovu ochranu, pomocou ktorého zase zaujal svoje miesto, čo kráľ na Budíne.
„Smutné to boly časy,“ hovorievala moja babička, „po tej porážke moháčskej. Nielen že Turci, ktorí v Nitriansku a v Trenčíne toľko obyvateľov pozajímali, že ich ani na remene nemali už kde uväzovať, drancovali a vraždili pozostalé obyvateľstvo, ale sám Ferdinand a Zápoľský vycedili potoky krvi, trhajúc sa ako diví o trón nešťastného Ľudovíta. Oni zavdali k tomu podnet, že sa Uhorsko obrátilo na popravište, alebo pelech divých náruživostí. Kým totiž Zápoľský a Ferdinand zápasili o trón, vysoká šľachta robila, čo sa jej ľúbilo. Ani Ferdinand, ani Zápoľský nezakročili so žiadnou prísnosťou proti svojvôľam, ktoré sa páchaly, ba, aby si svojich velikášov ešte viac naklonili, nuž ich všemožným spôsobom hľadeli obohatiť. V týchto časoch bol i Tornally od Zápoľského obdarovaný mnohými statkami. Avšak Tornally nehľadel tak na bohatstvo, jako skôr na vyrazenie veľkého smútku, ktorý mu zavdala smrť jeho Drahušky.“
„Vždy hľadám príležitosť,“ hovorieval priateľom, alebo keď súc sám niekde, sa zamyslel. „Drahuška moja, aby som sa s tebou shľadal, ale náš dedič je ešte malý, nesmieme ho obidvaja zanechať.“
Keď sa konečne Zápoľský s Ferdinandom vyrovnali, takže Zápoľský zostal kráľom nad tými čiastkami Uhorska, ktorými vládol, po jeho smrti ale mal Ferdinand opanovať celé Uhorsko, – vtedy sa utiahol Tornally na svoj Muráň a to v spomienkach na Drahušku tešil sa vo svojom jedinom dedičovi, vo svojom Jankovi. – Za krátky čas bol veselý, neskoršie ale ubytovala sa zasmušilosť na jeho tvári, ktorá od počutia o smrti Zápoľského, nikdy nezišla s nej a jeho čelo sa viac nevyjasnilo.
Po smrti Zápoľského onedlho zomrel i Tornally. Pred svojou smrťou dal zavolať svojich priateľov, aby sa s nimi ešte rozlúčil. Medzi inými bol prítomný i Kováč, ktorý sa mu od smrti jeho Drahušky nikdy nesmel ukázať na oči.
Keď, už boli všetci pohromade, pozdvihne tíško hlavu a rečie nasledovne: „Priatelia moji! Vy viete, jak som mal rád Drahušku. Ona mňa už volá, dosť nerád odchodím, lebo môj syn je ešte malý. Ale keď ináč nenie: staň sa vôľa božia. Ja som hotový. Pôjdem teda s radosťou, len vás ešte o niečo prosím. A to: aby ste boli môjmu synovi priatelia tak jako i mne. Buďte mu po ruke vašou radou. Hľaďte z neho vychovať hrdinu pre vlasť a pre kráľa. Teba priateľ môj, Bašo, ustanovujem správcom mojich statkov, kým môj syn dospeje. Buď mu tým, čím som mu ja bol. Prísahaj mi ale na to, že chceš svoje otcovské povinnosti svedomite vykonávať.“
Nastalo hlboké ticho. Bašo pristúpil bližšie k posteli Tornallyho. Slzy v jeho oku zdaly sa zablýskávať, ale jeho tvár pokryl nápadný rumenec. Trasúc sa na celom tele, pozdvihol pravicu k prísahe.
„Tak jako je Boh živý nad nami, sľubujem, že tvoju poslednú vôľu svedomite vyplním. Tvojho dediča nikdy neopustím a čo by mňa to vlastný život stálo. Ten milerád obetujem za tvojho potomka. Sľubujem a prisahám ti sväto-sväte, že sa budem starať o tvojho syna, jako otec o vlastné dieťa!“
Bašo dohovoril. Zase nastala predošlá tichosť a z očú prítomných sa prúdy bôľných sĺz valily po smutných tvárach nadol. – Tornally si hlboko vzdychol.
„Uslyš Boh, Bašo môj! Áno, ty budeš otcom môjho opusteného syna, dobrým otcom, jako si mne bol neoceniteľným priateľom. Vy ste všetci počuli jeho slávnostný sľub. Modlite sa, aby ho Boh podporoval v jeho dobrých úmysloch. K vám ku všetkým sa obraciam: sľúbte mne i vy, že i vy budete radcami a úprimnými priateľmi môjho dediča.“
„Sľubujeme, že tvojho syna nikdy neopustíme,“ odznievalo jako tichý šumot vĺn z úst prítomných.
„Ty ale Kováču,“ hovoril slabým hlasom vládu vždy viac tratiaci otec, „ty si mi zachoval syna, ale pozbavil si ma mojej Drahušky. A to bola príčina, že som ťa od jej smrti, nehovorím, že nenávidel, ale pre žiaľ, ktorý sa zmohol v mojej duši pri pohľade na teba, videť nesmel. Za vyslobodenie syna z rúk musulmanských som sa ti snáď odmenil náležite, ale krivdy som ti tiež nikdy úmyselne neurobil. Som teda toho presvedčenia, že jako si ho pod záštitou Bašovou opatroval, opatruj ho pod ňou i teraz. A pretože je už väčší, viac rukám mužským, nežli ženským má byť sverený: buď jeho pestúňom.