Dedič Muráňa. Pavel Beblavý

sa oboznámili, hrali sa celé dni, oni mu ukazovali svoje rozličné hračky a on im rozprával, jako sa on doma hrával, a čo on všetko má. Spomínal svojich kamarátov a rozprával o Marke. Ale netrvalo to dlho. Sotva že boli oboznámení, Tarnovský ich zaviedol do mesta, sobral všetkých troch na voz. Chlapcov dal do škôl a dcéru do vychovávacieho ústavu. Každé prázdniny a sviatky prichodili všetci traja domov, kde sa zase zabávali. Avšak čo raz vždycky inakšie – až konečne na všetky staré zábavy pozabúdali. – Hedvika a Janko, tí najúprimnejší priatelia, stávali sa čo deň chladnejšími. Ešte v predposledných prázdninách si i v tej najmenšej veci dôverovali, teraz ale sotva, čo jeden ku druhému prehovoril, sotva sa opovážil jeden na druhého pozreť a usmiať sa. – Boh zachovaj, to by bola bývala tá najväčšia nezdvorilosť, tá najväčšia urážka. A preca sa im predtým oči a ústa celý deň smialy na seba. Ale hľa, tak sa mení človek. Koho sme voľakedy radi mali, kto nám predtým bol najmilším, tých sa teraz aspoň štítime, keď nimi neopovrhujeme, a Pán Boh zná, z akých pohnútok od nich teraz už bočíme. Častokrát sa bojíme im priblížiť sa, mysliac si, že by ich naša prítomnosť urazila a často im chceme dvoriť, lež oni našu zdvorilosť chladne prijímajú, takže potom sami nevieme, či sme na miesto milosti nemilosť nepritiahli. – Nuž, myslíte si, že to i s rodinkou Tarnovského a mladým Tornallym tak bolo? – Nie!