koláčmi, ktoré v dome týždňom prv začínajú piecť, by k svadbe dostačovala zásoba. Mladý pár povinný ísť do chrámu k ohláškam a to dľa zvyku šuhaj so sobášnym pierkom za klobúkom, dievčina v párte alebo už v sobášnom venci: toto zvlášte pri tretej ohláške.
Ak je mladucha chudobná, služobná a najme sirota, chodí teraz pýtať si na poctivú krásu. Ide po rodinných, známych a majetných v spoločnosti svojej krstnej matky abo druhej bližnej ženštiny a táto pýta: „Moji milí pánovia, neopúštajte túto poctivú krásu, ktorá umienila si vstúpiť v stav manželský.“ Vyzpytujú sa jej: koho si berie? či poctivého a robotného? I dávajú jej do daru obylie, múku, plátno, peria, peniaze a čo. Zvyk to zaznačený z Liptova; v Gemeri ho nemáme; nahradzuje ho idenie na dom, o čom nižej. Poctivá a pracovitá však nikda nemá čo obávať sa, by pre chudobu ostala bez svadby a vena.
Rodičovia oboch stránok opatrili si už družbov a zváčov. Títo, čo mládenci za klobúkom, čo ženáči na prsach podperenía s hoľou lebo valaškou v ruke, chodia rodinu a priateľov zvať na svadbu; chodia v dobrý ešte čas, by priatelia s darmi prihotoviť sa mohli. Odriekajú pri tomto volaní na svadbu isté rytmy a znajú rečniť, že tomu a tomu hospodárovi Pán Boh dal syna (dievku) a pomohol vychovať ho (ju) až posial, kde mu (jej) svadbu strojí; a že túto vec sám ani začínať ani dokonať nechce a majúc z požehnania Božieho dostatok, prosí priateľov, by prišli s nim veseliť sa, zdraví to stroviť, a túto od Hospodina pošlú vec i začať i dokonať.
Dievčence na svadbu pozvané, chodia tiež „ volať vo družice“ t. j. chodia po domoch priateľských, pripovedujúc sa: „prišly sme vás volať vo družice.“ Domáca gazdinka rozumie tomu a podaruje jich hruškami, jablkami, orechmi, lieskovcami a čím iným. To si ony odkladajú k budúcim vzyčajným podarúnkom pri svadbe a k pohosteniu sebe i svadobníkov. Vďačne prijímajú aj kvieťa, v zime z črepov za oblokmi držaných na svadobné pierka, voňačky.
4. Prvý deň či začiatok svadby
Po tretích ohláškach v pondelok pred večerom, v oboch domiech svadby, pripraveno je už všetko: junca abo jalovicu zabili, hydiny nadrhli t. j. narezali, súdky vína a páleného složené sú v komore abo v pivnici. Kuchárky s vareškami strežú u ohništa nad hrnky – takými do kolena – a v peci vopred vykúrenej na pekáčoch hrejú sa pečene. Pri pohodlnej chvili a aby v izbe spratnejšie bolo, mávajú na dvore lebo za domom na spech pripravené ohnište, záležajúce z lešenia dobre okýtaného či chytvaného t. j. hlinou zamazaného na lesici kôlmi podbitej. – Hudci na prípecku alebo na lešení, postavenom pre nich u dvier v kúte izby, začnú prehrávať. Zváči svodia teraz svadbu t. j. volajú, ba i dovádzajú svadobníkov po jednom. Príchodzí pripovedajú sa želaním dobrého šťastia rodičom i novomanželom a oddávajú prinesené dary: kohúta, hus, koláče, čepiec pre mladuchu a iné veci do komory k rukám svadobnej matky. Svadobný otec uvádza si hosťov do izby, kde už víta jich za vrch stola sediaci starejší, usadzuje do radu a títo zasedajúc želajú spolusediacim: „Šťastlivé posedenie!“ Detí a starien nahrnulo sa už na pec a prípecky, vždy otvorenými dvermi, na dostač i na zbyt.
V dome u ženícha družba a mládenci, v kole svojom majúc mladého, pokreskávaju si podkovkami, točia sa kolom, tľapkajú rukami: to „ ihrajú pokoný mládenecký tanec.“ Ženáč nesmie zamiešať sa jim do neho, ani tanečnice neberú k sebe. Hneď zatým tancujú všetci pospolu i s tanečniciami, komu jako ľúbo. Starší poza stoly častujú sa nápojom a koláčmi, čudujú sa jim, spomínajú svoje mladé časy a všeličo.
V dome u mladuchy predovšetkým stály si pod obloky družice a vyspevujú príhodné piesničky o záletoch a vydaji, zdĺhavými ale peknými, žialno prenikavými nápevmi. „ Oplakávajú pannenstvo“ mladej, ktorá pod tým časom sedí na stolci v komôrke a plače za tým svojim pannenstvom. Keď pannenstvo oplakaly, vnídu tamtie k nej a ona lebo jej matku podarúva jich stužkami (pentle) a šatkami, čo za pannenstva nosila; ponúka jich ovocím a koláčmi. Skoro však započnú i tu tanec pred očima pousadzovaných a k svadbe shromaždených.
Konečne i tam i tu dávajú „obed“ na stôl. Obedom to zovú teraz i vždy pri svadbe, jakkoli pozde večer dávaliby jedlá ha stôl. Dávajú jich vždy týmto poriadkom: polievka hovädzia s podvarenou strovou, krupou lebo rýžou či rýzkašou; kapusta s mäsom; druhá kuracia polievka s podvareným cestom; suché múčne jedlo, rezanky na masti alebo v novejších časoch štrúdľa; konečne pečenky, vždy so sušenými slivkami, hruškami, jablkami, čo zovú sušienky; štiepanky, hloza. Jedlá nosí na stôl družba a zvláš5 prvé jedlo pripovedá:
Milí páni prísedíci,
všiekni malí i velicí!
Domáci náš pán hospodár
posiela vám tu tendo dar:
to jest napred kusy mäsa,
by veselá bola chasa;
pri tom v myse polievečky,
by tešili sa devečky;
ešte vám sľubuje hlivy (zlivy, slivy),
nach nikomu nič nechybí,
dáme vám aj čerstvej vody,
aby ste boli bez škody;
k tomu takže trocha piva,
od nebož sa hlava kýva.
To by ste vďačne prijali,
z chutí zdraví užívali.
Starejší hneď zaklope rukoväťou noža na stôl, vrava úplne utíchne, starejší hlasne a ostatní šepky pomodlia sa. Po jedení rovne prikáže starejší tichosť; upomína prítomných, by poriadne a počestne držali sa po čas celej svadby, rozpovie zvlášť poriadok budúceho dňa; zaďakuje hospodárovi za predložené dary, pomodlí sa, a praje všetkým na zdravie. Po večery čo mladší ešte potancujú si pri hudbe; však skoro rozchodia sa do svojich príbytkov, by ráno v dobrý čas poschodiť sa mohli.
5. Druhý deň svadby: sobáš a prívoz mladej
V utorok ráno zase je všetko na nohách: domáci a kuchárky stroja raňajšie užitie: pálené, slivovicu, víno, koláče i mäso; hudci (obyčajne to cigáni) pretreli oči a zavrešťali, zadúdali; zváči liecu po dedine budiť a svádzať na svadbu; prichádzajúcich víta starejší, sediaci za vrch stola a ponúka páleným i koláčmi. Stroja však tu mladého, tam mladú k svätému sobášu.
Mladý oblieka sa sviatočne, zvlášte do bielej darovanej košele; berie kabanicu lebo širicu, lebo kožuch lebo mentiek šnurovaný a nadovšetko nový podperený klobúk. V Nitranskej: kožuch lalokový, vyšnorované nohavice, pás rozličnej barvy za remeň zapásaný a jako zásteru napred tela rozpustený, čižmy kozlové jako sklo blištiace sa. Opasok, kde ešte vo zvyku, chýbeť nesmie. Niekde dlhú palicu (hôľ), niekde valašku abo fokoš vezme do ruky a nepopúšťa v tento deň ani za stolom, leda pod hodinou sobášenia sveruje družbovi na krátičkú opateru. Prítomný starejší vynaúča ho, jak má držať sa pri pýtaní nevesty i pri sobáši a pomodlí sa s ním raňajšiu modlitbu. Takto pristrojenému prajú svadobníci šťastie a čo onakvejšieho obdivujú a chváľa medzi sebou.
Mladústrojí v komôrke jej staršia svadbica čiže rúšnica čiže široká, spolu s družiciami, vyspevujúcimi o ozdobách pannenských, ktorými mladá krášli sa teraz k sobášu. Vlasy začešú jej do hladka, sviažu do pútca, zapletú vrkoč a doňho čo najkrajšie stuhle; na hlavu vložia pártu alebo veniec, buď sviežy rozmajrínový a na lístkoch pozlátený, buď strojený v barvách zelených a bielych; v obleku vyniká oplecko s rukávami z priezračného tkaniva, kytla na podolku vyšívaná, šat