ktorí majú vypýtať mladú k svätému sobášu. Pripovedal sa rytmou (veršami) abo i len hladkou rečou a odchodí s pekným pozdravením, by páni pytači prišli. Pýtač tedy či starejší u ženícha ustrojí sprievod: napred kráča sám vážne s mladým a s družbom, ktorýže nesie hneď v dar pre pána tatíka pletenec (mrváň okrúhly, ako slnce veliký) a jazyk hovädzí abo pečeňu v koši na konci valašky lebo fokoša zavesenom; za týmito ide celý rad pýtačov a pýtačick, hudci vyhrávajú a melie sa kopa detí i dedinčanov. Príduc k domu mladej, najdú dvere zaprené; nadbe vprosiť sa jim dnu, že s dobrým kresťanským úmyslom prichodia. Vpustení súc, pozdravia sa a pýtač dlhou biblickou rečou (tak asi z príkladu mladého Tobiáša, uchádzajúceho sa o dcéru Raguelovu) pýta mladuchu k sv. sobášu, ktorá za ten čas v komore uzavretá plače. Oddavač čiže starejší mladuchin oddá mu neprítomnú takže biblickými rečmi. Tu čo smelšie družice, z počtu nahrnuvších sa sem, predvodia jim najprv mladé dievčence, potom i staré baby, hovoriac: „Tu si ju máte, vašu nádobnú mladuchu; či priznáte sa jej?“ Pýtači nepriznávajú sa a žiadajú za každým tú opravdivú. Konečne nádobno mladuche ostýchavej a so sklopenýma očima postaviť sa pred starejších a oddavač oddá ju pýtačovi a s ním prišlej družine, by si ju mohli viesť k sobášu.
Za mladou doniesli sem z komory venečníkt. j. dary, ktoré sama mladá a jej družice rozdávajú medzi prítomných, počnúc od starejších, až komu len dojde sa zo zásoby. Totiž venčektuho uvitý položia na tanieri na stôl, aby jako je tento v okrúhlosti, tak nebola láska roztržená medzi mladými až do smrti; perečkározdávajú, jako znak pannenskej čistoty, by ženích znal, že pojíma si mladuchu poctivú; uteráky i šatky, na znamenie, že budúcne manžel v práci unavený bude mať čím utierať si pot tváre z jej pomoci a práce, – uteráky tieto prepasujú mužským z pravého pleca popod ľavé rameno; koláčea to okrúhle pletence i perace a kúchne, tieto poslednie i lekvárom slivkovým lebo brindzou lebo i tvarohom natrené a podkovy či kvaky makové, by títo príchodzí z ďalekej krajiny nezhynuli hladom na ceste a hneď poznali úžitky práce rukú mladuchiných. Domáci tedy i usadia prišlých za stoly a uhostia jich na krátce. – Toto volajú vencom, venčením; a tých, ktorí idú teraz pre mladú ovenčenú a ktorým i ona veniec a pierka darúva, volajú venčiarmi.
Vyšlú k farárovi poslov, či už môžu pristúpiť k sv. sobášu. Dostanúc žiadanú prípoveď, dajú si zazvoniť a už hrnú sa ku kostolu. Napred idú oba starejší s mladým a s družbom, otočení mužskými z oboch domov a sprevádzaní hudbou domu ženícha. Za týmito vedú družice so širokou mladuchu, v sprievode ženských z oboch domov a pri hudbe jej domu. Diváci nakopia sa kolo nich; hudba, spev ženštín a strelba mužských z bambitiek a starých deravých kľúčov ožíva sa v šír i diaľ. Svadobníci kuľače a brcoláky či krčiažky s nápojom, svadobnice nesú sebou pod pazuchami koláče; núkajú po uliciach a popod steny domov vyšlých na diváky a deťom hádžu koláče „na ruvačky mačky“ t. j. by chytaly si. Pozdeľač kostola zaostanú hudci a čo kriklavejší, druhí svatovia prihrnú sa až pred kostolné dvere.
Starejší s družbom vnídu do fary, oddajú jazyk i mrváň, vymenia kľúč kostolný za niekoľko krajciarov, niekde mendíkom, niekde kantorovi, niekde zrovna kostolnej pokladničke prináležajúcich. Všetci vstupujú do otvoreného chrámu, kremä poniektoré svatky (svadobnice) a družice ostaly vonku alebo utiahly sa za uhol chrámu – i s mladou. Čože tu deje sa? Sem prichodí družba, aby vymenil si mladú od družíc. Jednačka stojí dlhá od sto zlatých až na niekolko tých strieborných lebo medených a jablčiek a orieškov; tamtie má družba vo vrecku, tieto u niektorej svatky nachystané. Vymenenú od družíc vedie pred oltár; privedie a postaví k nej i ženícha. Za nimi došlé družice stanú si v polkolo popred oltár.
Po sobáši prijmú mladuchu zase družice a svatky medzi seba, mladý ide k sboru starejších a svatov (svadobníkov, svadbäníkov), a v jakom poriadku a s jakým hlukom prišli, tak aj odídu od sobáša, len že ide každá svadba do svojho svadobného domu, t. j. ženíchoví svatovia i svatky so ženíchom do jeho, nevestiní ale do jej domu. Trocha pobavia sa i tu i tam – a rozídu sa po svojich domácich prácach až do predvečera.
Večerom znovu schodia sa, ba nedochodiacich svolávujú a svodia zase zváči do oboch domov. Zváči títo nikdy neidú prázdni, ale s koláčmi a nápojom; ponúkajú z toho po ceste postretnutých a kde do domu prídu, takých, čo niesú pozvaní na svadbu, aby len každému došlo sa z toho, čo svadobný otec či hospodár pripravil. V takýto čas počastovali by ti celý svet.
V dome mladého stroja sa pre mladú. Dajú zapriahať i do viac vozov; prvý voz, pre mladú, býva štvorspražný; majetnejší ženíchovia a družbovia krem toho osedlajú si kone. Dostanúc náveštie z domu mladej, že tam už hotoví sú prijať jich, posadajú na vozy, pred nimiž jazdí ženích a družba a kolo nichž hrnú sa pozvaní i nepozvaní pechúri (pešiaci). Idú zase s hudbou, spevom a strelbou. Najdú i teraz dvere zaprené, až by vpýtali sa dnu, čo prichádzajúci z ďalekej krajiny a ač hlučne, však s dobrým úmyslom. Vpustení dnu pripovedajú sa rečou svojho starejšieho a tu domáci starejší uvíta jich; starejšieho, ženícha a družbu usadzuje najbližšie k sebe; ostatních došlých pousadzujú za prikryté stoly domáci a zváči, dľa pohlavia i veku hosťov. Stoly sú už prikryté a obťažené nápojom i koláčmi. Domáci starejší ponúka a podáva na všetky strany príchodzím, by len hladom a smädom nezhynuli na tejto ceste z ďalekej krajiny. Mladuchu dovedú z komory, zase tým spôsobom jako dialo sa to, keď ju pýtali k sobášu; a usadia ju teraz medzi ženícha a družbu.
Hudci postavili sa tiež pred stôl. Napred starejším, ženíchovi, mladuche a družbovi, potom každému, jak do radu sedia, vyhrajú tú nótu, ktorú jim teraz predspieva a rozkáže si[3]. Za to hodí jim na predložený tanier peniaze a zazdravkajúc súsediacim vypije pohár vína lebo sklenku páleného. Ženské si tiež dajú vyhrávať, ač pripíjať nepripíjajú; a za ostýchavú mladuchu prespieva obyčajne družba primeranú pieseňku, za ktorú ona odmení sa hudcom. Na konci stola sedávajú však čo veselší mladí muži. Títo začnú sa teraz pretekávať pri týchto svojich nótach či pieseňkach. Jedon takú, druhý onakvú začne spievať hudcom; hudci hneď tú, hneď onú hrajú, jako kto prv pousiloval sa hodiť na tanier peniaz pre nich. Konečne zvíťazí nápev i spev toho, kto najviac „mece na tanier“; to často na žart a rozveselenie prítomných, vždy „na žatvu“ pre hudcov. Hudci pri svadbách, aspoň v okolí Drienčan, aj ďalej len z toho žnú, t. j. platení sú, čo jim svadobníci „do husiel namecú,“ t. j. tanečníci vskutku dnu do „starej Barbory,“ t. j. do bassy hádžu peniaze, kedykoľvek začínajú tancovať a rozkazujú si hrať.
Visievajú v izbách ľudu zo stropu (z povale) ponad stôl zo železa kuté štvorhranné svietniky (svetáre) – ač vytískajú jich z tohto prestolu už petrolejové lampy. V tulejkách týchto svietnikov a takže v krátkych sem i tam do stien vrazených tulejkách (duté železné valčeky na vloženie sviece) horia sviece, v tom dave svadby len mdlo a zhasínavo. Aby však mladému páru i teraz i žatým svetla (života) neubývalo, horia pred nim v dvojramennom svietniku sviece na stole. A veru podoba týchto svietnikov alebo aj sviec, doma liatych, nutí mladuchu, za jejž najväčšiu cnosť pri svadbe i krem toho hanblivosť a stydlivosť pokladaná býva, by zastierala oči. Lebo veru podoba táto nič menej a nič viac nepredstavuje jako chlapčoka milka (amora), „tak jak ho Pán Boh na svet dal.“ Za toto svetlo dávajú záslonu (zásteru), by tú podobu pred druhými ukryli.
Po hudbe prídu pred mladuchudružice a spievajú jej piesne na rozlučné s pannenstvom i s tovaryšstvom dosiaľnym dievčienskym i s domom rodičovským; potom mladémutiež na rozlúčku s mládenstvom. Keď mladucha rozžialila sa pri týchto zádumčivých piesničkách, začnú veselšie spievať družbovi, jakoby sem pre mladú bol došiel nemajúc