Mara
Ľavko (na klopanie) — Slobodno!
Žofa — Ktože k nám ide?
Palčík (hovorí vážne, s dôrazom na každom slove) — Dobrý deň!
Mara (tichá, chorľavá, ale viac si namýšľa, ako ju bolí) — Ako sa máte?
Žofa — Ďakujeme za opýtanie, meno moje. Zdraví.
Ľavko — Vy ako sa pochválite, vzácni naši švagrovci?
Žofa — A vy ste nie chorí, meno moje?
Mara — Ja som taká neduživá ... Ach, a táto zima ...
Ľavko — Prejdite, sadnite si. Bohatá rodina o chudobnú nestojí. Nekuknete raz za pol roka k nám.
Palčík — Nestačíme. Zavalení robotou.
Žofa — A či musíte? Vinovatí ľudia! Dala by som do árendy a žila si ako pani, meno moje. Nemáte sa komu trápiť. Dvaja ľudia, škoda si vám zdravie ukracovať, meno moje.
Palčík — Aj z tej árendy — čože? Vycicajú ti zem, ani za päť rokov sa jej nedorobíš.
Ľavko — Veru je tak, pravdu ty máš, švagre náš.
Mara — Čože u vás nového? Ďurko že vám je kde?
Ľavko — Šiel soľ lízať, ako sa vraví.
Žofa (v rozpakoch) — Ta šiel, meno moje, ta, medzi mládež; obzrieť sa, meno moje, ako mládenec.
Ľavko — To je u nás nového, že syna ženíme, milý môj švagre. Starosti. Keby mal kto pomôcť ...
Palčík — Aj to sa môže stať, že vám aj pomôžeme.
Žofa — Koho mu vziať? Už by sme len nechceli lecičo. Aby bolo aj kúštik majetku, meno moje.
Mara — A čiuže mu chcete pýtať?
Žofa — Ach, ba zachádza on, už ako z vojenčiny ešte druhej jesene došiel, tu i tam, meno moje; ale nevie, na ktorú sa odvážiť, meno moje.
Ľavko — Judku, viete, Judku Bielych by sme radi.
Palčík — Ach, veď je to hádam aj nie za Ďurka ...
Žofa — Ba že je robotná. Nuž a že je hrdá — ako gazdovská, meno moje.
Mara — Nevravže, sestra. Tá je veru nie naučená robiť, len sa cifrovať, farbiť ... Ach, to ste ...
Palčík — Ste nevedeli slova povedať? Dáku inakšiu by sme mu boli poradili, čo my máme na mysli.
Žofa — Čože vy máte na mysli, meno moje?
Ľavko — Dobrú radu vďačne prijmeme.
Žofa — Ešte nie pozde, meno moje.
Ľavko (Žofe) — Aj tak by nebolo. (Úlisne.) Ak by tuto švagrovci naši... Takej rodiny málo máme! To vám poviem do očú ako čistú pravdu.
Palčík — Počúvaj, švagre, čo by sme my ... Ja by som vám radil, akže by vám bolo po vôli...
Žofa — Čože by nebolo, meno moje?
Ľavko — Povieš, uvidíme čo. Možno, že aj bude.
Palčík — Ak sa vám bude páčiť, dobre; ak nie, nemusí nik o tom vedieť. To sa len my pozhovárame.
Ľavko — Len povedzte, švagre, čo to má byť.
Palčík — Toť s mojou starou sme sa takto zhovárali: Ostarievame, a detí nemáme. Nijakej opatery, ak by sme do voľačoho upadli...
Žofa (citne) — Meno moje, božechráň! Veď sme tu! Hádam krv nie voda, meno moje.
Ľavko — Múdre, žena moja!
Mara (tiež si utrie slzu).
Palčík — Ja by som ti, švagre môj, tú radu dal, že ak by ste pristali na Zuzku, mojej sestrinu dievku ...
Mara — Sestra moja! Aj ty si mi práve taká rodina ako aj stará Kata môjmu ...
Ľavko (prikyvuje) — Len si dopovedzte.
Žofa (potešená, vo vytržení) — Neskáč do reči, meno moje.
Palčík — My by sme radi boli, čo by sa tieto vaše deti pobrali. Tak by sme ľúbili, čo by sa náš majetok nerozišiel. Ony by nás opatrili ...
Mara — Do mojej a jeho smrti.
Ľavko (robí sa hlúpym) — Akýmže by ste spôsobom, švagre, to vy ľúbili...? Nerozumiem.
Palčík — Hľaďže, švagre. Ja by som tak rád, že tento náš majetok, ak nás budú opatrovať, oddáme po našej smrti im.
Mara — Za svoje, za svoje by sme ich radi.
Ľavko — Mati! (Určito.) Ja, švagre môj (berie mu ruku a plesne do dlane), nedbám, čo sa to dnes stane...! Hádam kresťanská povinnosť opatriť cudzieho, nie to rodinku, keby sa tak s vami stalo, že by ste do choroby upadli. Ale — ale, takto ... Ja nedbám! Čo ty, mati?
Žofa — To sú otázky! Nuž čože sa ma to máš opytovať, meno moje? Nuž či nie radšej dám syna sestre za svojho ako čertvie akej testinej za podnož? Z gruntu môjho srdca, meno moje.
Ľavko — I ja tak, i ja!
Žofa — Len by sa chlapec vrátil...
Ľavko — Ja by poň ...
Žofa — Nechoď. Dôjde. Hádam nepôjdete hneď od nás. (Prinesie z komory hriatu pálenku, koláč; naleje a potíska.) Nože si, okoštujte, akých sme napiekli.
Mara — Vieš, že nestačíme. Aj teraz už bude načim chovať. A tá cudzia čeľaď iba zhony...
Palčík — Neboj sa, vyprášime svetom, ak sa nám toto vydarí.
Ľavko — Nože si, švagre. S cukrom, dobrá! Aspoň, reku, na Vianoce.
Palčík — Pán Boh nám pomáhaj! (Vypijú.)
Žofa (naleje) — Pán Boh uslyš, meno moje.
Ľavko — Aby tak bolo, ako si vy žiadate. Aby sa nám tieto naše reči splnili, to by som si aj ja prial. (Vypije.)
Žofa (Mare) — Aspoň oblizni, meno moje.
Mara (oblizuje) — Ja ti to nemôžem. Tuhé, dusí. (Nasilu kašle.)
Žofa — Aj mne ti hneď udrie do nosa, meno moje.
Výstup štvrtý
Predošlí, Ďurko
Ďurko