— No — tu sme počuli. Ani netaj. Otec aj mať nám vravia, že si vari bol na priepačkách.
Ďurko — Tak — bol som.
Palčík — Nuž teda čože si tam? Akože si tam zvŕšil?
Žofa — Čože ti už povedali, meno moje?
Ďurko — Že to všetko na nej stojí. ,,Ak má vôľu, nám je kedykoľvek.“ Lenže ona ...
Ľavko — Nuž, keď ona nemá vôle, nechaj tak.
Palčík — My by sme ti poradili druhú.
Mara — Len ak by sa ti páčilo, Ďurko.
Ďurko — Čiaže by to bola?
Palčík — Nuž Zuzka Kamenských. Akže by si ju chcel. Ak nie, ani slova viac. Ani nepovieme, že sme tu boli.
Mara — My sme sa s otcom aj s materou ...
Palčík — Nechaj, stará, ja dopoviem. Akže by ste sa so Zuzkou pobrali, vzali by sme vás za svojich.
Ľavko — To by ti bolo, syn môj!
Žofa (radostne) — Meno moje!
Palčík — Časom by sme vám odovzdali majetok...
Ďurko (povzbudený) — Nuž keď si tak žiadate rozmyslím si to. Čože je mne. Obrátim sa, kde chcem.
Žofa — Meno moje, ujček s tetkou, neboj sa, vám dobre chcú, ako vlastným deťom.
Palčík — Tak ver‘, Ďurko náš! Ak pristávaš, mňa a tetku oddnes inak nepozvi iba: otec, mama. My druhého nemáme, len vás. (Ženy slzia.)
Ľavko (dojatý) — Poďakuj sa pekne, syn môj!
Ďurko — Poďakujem, otec, ale neviem, čo Zuzka. Či pôjde? Ja pristávam! (Podá ruku Palčíkovi.)
Palčík — Či pôjde, o to sa ty netráp. To už na našej starosti. Poďme, žena, aby sa to dlho neťahalo. (Zberajú sa.)
Žofa — Veru, meno moje, aby ste sa len dlho nemeškali, my vás budeme vrúcne očakávať.
Palčík — Hneď vám dáme vedieť. A tak s Bohom!
Ľavko — Do videnia!
Žofa — A aby sa vám šťastlivo vydaril váš krásny úmysel. Bože, takej rodiny pod slncom nenájdeš, čo by tak priala človeku.
Palčík — A ty sa so Zuzkou na tanci dnes večer zídeš ...
Ďurko — Nechodieva.
Žofa — Tá slúži, vieš predsa, meno moje.
Mara — Však jej my to vykonáme, že ju pustia. Len ju tam čakaj. (Odchádza.)
Palčík — My to už pokonáme, keď sme sa na to dali. A musí to dobre byť, do čoho sa ja chytím! (Odchádzajú.)
Žofa — Taký rozum veru hocikto nemá, meno moje. Môj starý tiež, ale predsa ...
Ľavko — Predsa mi ho vše prevrátiš!
Žofa — Sklenička ti ho, meno moje, sklenička, nie ja. Ale kto nepije, ako tuto švagor ...
Ľavko — Už len váľaj na mňa. Aspoň nie pred cudzím. (Vyjdú.)
Výstup piaty
Ďurko
Ďurko (po prestávke) — Nuž, toto bude pre mňa život. Majetku títo majú. Ale Eva, Beta, Juda! Tie mi vlasy vyplejú. Eh, za mladi uži sveta! Ale už som taký zamotaný s nimi, že ich už ani šialiť neviem. Razom prestanem! Čo? Keď tu môžem byť hneď gazdom! So Zuzou som sa síce ani veľa nezhováral, nikdy nezabával, ale do takého majetku ju dajú, pôjde vďačne. A špatná je nie! Že je taká nezhovorčivá, tichá, službami ubitá, to jej prejde. Však ju ja rozveselím. Bude tancovať, ako jej ja budem prehúdať.
Výstup šiesty
Ďurko, Beta
Beta (mladá parádnica) — Ktože to ide od vás?
Ďurko — Vitaj, Betka. Už je po ľúbosti medzi nami. Práve, že ti idem povedať.
Beta — Aspoň tak povedz, že ťa ženia.
Ďurko — Aj tak. (Pristúpi.) Vieš, keby si bola načisto rozsobášená, ani za pol minútky by som nepremýšľal, koho si vziať.
Beta — Takto ma teda už nechceš? Vedela som ja to. Pekne sa mi ideš odslúžiť za moju lásku!
Ďurko — Nechaj pletky, nariekanie. Veď ako bude. Ak ma srdce potiahne, trafím ja k tebe aj potom.
Beta — Tak mi ani na oči nechoď. Ja ťa, ženáča, nechcem! Ale len by si neobanoval. (Odchádza.)
Ďurko — Nejdi, ja sa chcem s tebou v poriadku rozísť, nie v hneve.
Beta — Ja som pre teba muža nechala ...
Ďurko — Nie vari celkom pre mňa ...
Beta — Len pre teba. Aspoň pre teba som sa nevrátila k nemu.
Ďurko — A prvého si pre koho?
Beta — Sebe kvôli... A čo ma ty máš skúšať? Si falošník! Mohla som ja to vedieť. Ale som ťa rada videla, ako slepá ... Nech, ožeň sa, veď ty prídeš ešte za mnou!
Ďurko (chytí ju za ruku) — Tak čo sa srdíš?
Beta — Lebo mi je Túto ...
Ďurko (privinie ju) — A mne je tiež. Ale čože robiť? Otec a mať nástoja, aby som sa ženil.
Výstup siedmy
Ďurko, Beta, Ľavko, Žofa
Ľavko — Ľaďže ti ich!
Žofa — Mladosť — radosť, meno moje.
Ďurko, Beta (pustia sa) — Dobré popoludnie, tetka!
Žofa — Aj tebe, Betka, aj tebe, meno moje. Ty sa budeš aj hnevať na nás, meno moje, ale Ďurko sa už ide ženiť.
Ľavko — Dajte si už pokoj!
Beta — Pre mňa si ho ožeňte.
Žofa — Kým bol slobodný, meno moje, nebránili sme vám. Robili ste si, ako chceli, sebe k radosti; ale načim sa mu poriadku chytať, meno moje.
Ľavko — A keď si s mužom nie rozsobášená, pobrať sa nemôžete, a tak sa neťažkaj na nás.
Žofa — Zabudnite, čo bolo medzi vami; a keď sa mu šťastie triafa, meno moje. ..
Beta