Statky zmätky. Jozef Gregor Tajovský

— Tak, tak, vidíš. A ešte na nás dakto povie, že nepekné bolo od nás, že sme už štvrté preč poslali, čo sme vzali za svoje.

      Palčík — Ľudia vravia, že sme skúpi, a čo nás to stálo! Opatera, háby, škola — a pomoci nijakej.

      Mara — Hábky som jej kúpila aj v lete, a čo za to? Čo zachytilo, všetko vzalo a zanieslo materi. Masti v hrnčíčku, maku v uzlíku, vajíčka odnášalo ako straka.

      Palčík — A čo nevieme! Aj peniaze bralo. Mlzie čosi. Čože to máš? Kde si vzala? Nezradilo. Ale ho potom žena vybúchala, nuž tam vraj bol grajciar pod vankúšom. A to, čo mal byť na oferu.

      Mara — Len ja háby poviazala do batôžka, a ja sa nebudem s tebou zjedať, trápiť. Prosilo: Mamka moja, nebudem viac. Ale ja som jej nič: Len mi ta choď!

      Palčík — Ako sme mali aj toho Miška za svojho. Dal som ho učiť do školy, ale nechcel počúvať ani mňa, ani učiteľa; dal som ho za učňa, ani majstra. Túlaj sa svetom! A tak teraz sme si my to inak rozmysleli. Deti si brať nebudeme. Lebo tie iba veľa zjedia, k tomu šatiť, zlostiť sa, obchodiť, a pomoci, roboty nijakej. Vezmeme si staršie. Preto sme aj k vám prišli. My by sme radi vašu Zuzku k nám dostať.

      Tomáš (tuho fajčí, čím ďalej, tým sa mu to menej páči).

      Mara — Ale dolož, na aký spôsob.

      Palčík — Nuž veď vyložím. Na taký, že by sme radi, keby sa vaša Zuzka vydala za Ďurka Ľavkovho, a tak by spolu prišli nás doopatrovať do smrti a my by sme im náš majetok poručili.

      Mara — Tak my sme vo veľkej veci prišli k vám. Ak by ste mali k nám dôvery.

      Kata — Čože by sme nemali...

      Mara — Chceli by sme, aby nám oni na starosť vody podali, oči zatlačili. A Zuzku poznáme, je súce, dobré dievča; nás, ako rodinu, len si bude vedieť lepšie uctiť, opatriť. Nuž majetok necháme im.

      Kata (zachvátená) — To by veru bolo aj vám, aj im! Nemusela by sa po službách tĺcť. Ale či Ďurko pristane, či by ju chcel?

      Mara — Chce ju, chce. My už vieme, že ju chce. U Ľavkov sme už boli, aj ešte vojdeme.

      Palčík— Spoľahni sa, sestra moja, na moju hlavu a rozum. Ja deťom vašim dobre chcem.

      Kata — Bolo by to dobre aj im, aj nám. Do takého majetku syna dostať ...! (Vykladá Zuzkine háby z truhly.)

      Mara — Nuž veď preto, Katka moja, vy tiež na to pristanete.

      Kata — Ja, z mojej strany, Marka, vďačne. Nech by sa zišli tie naše deti. A kedyže by ste to mysleli?

      Palčík — Čím skorej!

      Mara — Treba nám pomoc do domu.

      Palčík — Robotník cudzí drahý, a len je cudzí, nie ako svoj. Nemožno sa spoľahnúť. A plácu si už nevie ani akú pýtať. A roboty nespraví za polovicu. A tá chova drahá ...! Keď si to človek poráta, radšej nič nemať a netrápiť sa.

      Kata (vykladá z truhly Zuzkine háby).

      Tomáš — Nože sa jej do toho nestar!

      Kata (prezerá) — Nech si oblečie, ktoré chce. Má si v čom preberať, to už má. Šiat som jej narobila.

      Mara — Len jej vyber, aby sa mu zapáčila.

      Tomáš — Ten chodí za inakšími...

      Palčík — Už nepôjde.

      Výstup štvrtý

      Predošlí, Zuzka

      Zuzka — Vitajte! Veru ste dávno u nás neboli.

      Palčík, Mara — Ďakujeme.

      Mara — Tak ťa pustili gazdiná?

      Zuzka — Nie vďačne. Ale že Anka ostala za mňa, nuž ma len pustili, vám kvôli.

      Mara — Tak nemeškaj, dievka moja, len sa chytro preobleč a choď. Pomôžeme sa ti obliecť.

      Kata (preberá) — Ktoréže si háby?

      Mara (tiež) — Čože si oblečieš?

      Zuzka — Ja si vyberiem. (Preoblečie si sukňu i kabátik, šatôčku na hrdlo, na hlavu.)

      Kata — Len sa pekne pristroj, aby nepovedali, že si dáka zanedbaná.

      Mara — A stuhľu si túto?

      Zuzka — Nie, ale tamtú, belasú.

      Mara (obzerá ju) — Veď ťa roztrhajú v tom tanci!

      Zuzka — Alebo dáku jamu vystojím do rána.

      Tomáš — Nebárs vie tancovať.

      Kata — Už — ty! Čože by nevedela? Ako druhé!

      Palčík (Zuzke) — To až potom povieš, keď sa vrátiš. Neboj sa, bude ťa mať kto vykrúcať.